Hokejový ošiaľ na Slovensku nemá konca-kraja, včera popoludní na námestí v Topoľčanoch prišlo pozdraviť trojicu majstrov sveta z tohto okresného mesta vyše 3000 ľudí. „Ďakujeme, ďakujeme!“ skandovali Topoľčanci, keď na pódium pred radnicou vystúpili Miroslav Šatan, Ľubomír Višňovský, Radoslav Hecl.

„My ďakujeme za podporu. Osobitne chceme vyzdvihnúť trénerov Jozefa Nemca, Jána Kisa a ďalších ľudí okolo topoľčianskeho hokeja, kde sme vyrástli,“ vravel kapitán slovenskej reprezentácie a odmenou im bol veľký aplauz.

Ľubo Višňovský musel ikstýkrát opisovať pocity, keď už v 22. sekunde finálového zápasu s Ruskom otvoril skóre. „Skvelé,“ zopakoval. Jeho otec Tibor, stojaci obďaleč, si spomenul na Ľubove začiatky v žiackom tíme a vysvetľoval, prečo sa jeho druhý syn dostal do obrany, keď starší Tibor (dnes hráč extraligovej Skalice) bol útočníkom: „V tom čase bol pretlak hráčov v útoku a Ľubo bol odmalička menšej postavy. Tak ho odstrčili dozadu. Ale aj v obrane od prvých zápasov vynikal.“

Obrancu Rada Hecla vyzvali, aby opísal, čo prežíval v Göteborgu, keď do play off s mužstvom len trénoval a nemohol nastúpiť na zápasy: „Vysedávanie na tribúne ma ubíjalo, a tak som chodil za Jánom Filcom so slovami: Tréner, tak ma radšej pošlite domov, keď so mnou už nerátate. A on, že: Vydrž. Nasadil ma vo štvrťfinále s Kanadou a potom som už vydržal v zostave v topoľčianskej obrannej dvojici s Višňom až do zlatého finále.“

Frmol okolo mestskej radnice obďaleč sledovala sympatická Ingrid Smolinská, Šatanova priateľka: „Finále som sledovala priamo v Göteborgu. Obrovská radosť sa znásobila, keď som po návrate domov videla šťastné Slovensko. Nič krajšie som s hokejom po Mirovom boku nezažila. Želala by som si, aby mal v týchto dňoch dvadsať rúk – nech uspokojí všetkých žiadateľov o podpisy. Stane sa, že nás čas tlačí, autogramiáda sa preruší a vidím tie smutné očká detí.“ Miro s Ingridou zostanú ešte niekoľko dní na Slovensku, šanca na autogram tu stále je.

Dnes prijmú zlatých hokejistov politické špičky v Bratislave. (on)