Aj slovenský futbal mal zastúpenie na tretích majstrovstvách sveta. Ferdinand Daučík, rodák zo Šiah, ktorý debutoval v reprezentačnom drese v roku 1931, hral v obrane s Burgrom. Patril k oporám 1. ČsŠK Bratislava a neskôr aj pražskej Slávie. Po vojne sa dokázal uplatniť aj ako tréner. Najprv doma a potom v Španielsku, kde v rokoch 1950 – 54 trénoval slávnu Barcelonu.
FOTO – ARCHÍV
Starostí až-až mali Francúzi pri organizovaní tretích majstrovstiev sveta. Až štátna pôžička spolu s intervenciou šéfa FIFA Julesa Rimeta a jeho krajana Henriho Delaunaya na kongrese FIFA v auguste 1936 v Berlíne pomohla krajine galského kohúta presadiť Svetový pohár na vlastných trávnikoch. Ďalším problémom bol priskorý žreb. Zloženie dvojíc určili ešte v roku 1936, no do prvého výkopu postupne odriekli účasť Argentína, USA, Mexiko, Kostarika, Kolumbia, Salvador, Surinam a Egypt. Niekoľko týždňov pred začiatkom po Hitlerovom útoku zaniklo Rakúsko a jeho miesto na MS zostalo symbolicky neobsadené.
Napokon sa však znovu nežrebovalo. Organizátori určili osem nasadených tímov a k nim priradili druhú osmičku. Posledný raz sa však hralo k. o. systémom. Mnohí reglementu turnaja právom vyčítali, že nie je najspravodlivejší.
Čechoslováci si postup vybojovali na úkor Bulharov. Holanďanov v osemfinále v Le Havre však zlomili až po predĺžení 3:0. Veľkú drámu prinieslo štvrťfinále v Bordeaux s Brazíliou. Prvý súboj sa skončil 1:1 aj po predĺžení a muselo sa hrať opäť. Plánička ho dochytal aj napriek zlomenej ruke po zrážke s Peraciom v 85. minúte. Večná škoda, že Kopeckého bomba v poslednej minúte skončila na žrdi. V opakovanom zápase o dva dni na tom istom štadióne sme šli do vedenia my Kopeckého gólom, Brazílčania však Leonidasom v 55. min vyrovnali a kým sme sa stihli spamätať, strelil Leonardo rozhodujúci gól.
Na trénera nášho výberu Josefa Meissnera sa po vyradení zniesla vlna kritiky. Namiesto 22 zobral na MS len 18 hráčov a unavení hráči už v odvete nestačili takmer novej zostave Brazílie čeliť. Tí totiž poslali na ihrisko 9 nových hráčov.
Brazílčania to však prekombinovali. Najlepších hráčov Leonidasa a Tima si šetrili na finále, no do boja o zlato ich Taliani nepustili. Povzbudení víťazstvom potom zverenci Vittoria Pozza zvládli aj obhajobu titulu spred štyroch rokov. Vo finále proti Maďarom boli rýchlejší i sebavedomejší a ani rýchla odpoveď Titkosa na vedúci gól Colaussiho v 6. minúte ich nezlomila. Ešte do prestávky sa trafil Piola a opäť Colaussi a Taliani pred 50-tisíc divákmi potom už len dohrávali.
