Bývalý tréner atlétov začínal pri reprezentácii squadry azzurry v roku 1912 v kvalifikácii na olympijské hry do Štokholmu, po neúspechu však rýchlo skončil. Sklamaný sa vrátil do Turína, a po smrti manželky prijal ponuku milánskych novín La Stampa, kde písal o futbale do roku 1929. Vtedy dostal po druhý raz reprezentačnú ponuku. Prijal ju s jedinou podmienkou: nebude za ňu dostávať plat!

Tentoraz sa jej chopil oveľa lepšie a vo funkcii vydržal dlhých 19 rokov. Il Vecchio maestro (Starý pán), ako Pozza prezývali, sa lúčil s trénerským chlebíčkom vo štvrťfinále olympijských hier 1948 v Londýne prehrou s Dánskom 3:5 s bilanciou 95 víťazstiev – 17 remíz a 15 prehier.

Vrátil sa k novinárčine a napokon zomrel sám vo veku 82 rokov. Zabudnutý národom, ktorý ho predtým tak oslavoval. Mnohí mu za celý život nedokázali zabudnúť náklonnosť k fašizmu, ktorá zatienila jeho športové úspechy. Možno aj preto návrh na pomenovanie turínskeho štadióna pred MS 1990 jeho menom neprešiel. Tamojší stánok dnes nesie názov Stadio Delle Alpi.