Vek pompézneho oblečenia sa skončil. Pôsobiť mlado je dôležitejšie ako vyzerať bohato. Dosiaľ sa len málo intelektuálnych analýz venovalo móde. „Aj keď móda intelektuálov príliš nemobilizuje, vyvoláva množstvo otázok,“ tvrdí Gilles Lipovetsky, populárny francúzsky filozof a sociológ, autor kníh Éra prázdnoty, Súmrak povinnosti a Tretia žena. Jeho posledná kniha L‘Empire de l‘ephémere práve vyšla v češtine vo vydavateľstve Prostor - Říše pomíjivosti, Móda a její úděl v moderních spoločnostech.

Päťsto žien

V polovici devätnásteho storočia ovládla módu „haute couture“. Kritériá a normy určovali veľké salóny z jediného centra, z Paríža. „Vysoká móda“ znamenala univerzálny model, ktorému sa prispôsobovalo aj v jemných detailoch. „V tých časoch bola móda ženskou záležitosťou, muži zostávali v tieni, a to doslova - v ich oblečení prevládala sivá a čierna,“ tvrdí Lipovetsky. Modely „haute couture“ nosilo asi 500 žien na svete.

Až o sto rokov neskôr oslobodil mužskú módu v tom istom Paríži Pierre Cardin. Mužská móda začala byť hravá. Podľa Lipovetskeho vždy existovali rozdiely medzi módou mužov a módou žien, zrazu sa však stratila polarita medzi prísnosťou a strohosťou mužov, a fantáziou žien. Elitnú módu vystriedal tvorivý štýl. Rozbil staré schémy, salónne domy začali triumfovať v originalite a provokáciách.

Zhrozenie nad minisukňou

Móda tu rozkazovala od stredoveku. Jej despocii sme sa prispôsobovali bezpodmienečne a bez diskusie, až éra marketingu tú tyraniu zvrhla. Začalo sa zhrozením nad minisukňou: Toto si nemôžem dovoliť, kričali ženy pred zrkadlom. A práve preto to chcem!

Dnes sa móda už nevie suverénne vnútiť ani ženám. Nosia, čo chcú a v čom si pripadajú krásne a slobodné - ako káže individualizmus modernej spoločnosti. „Móda je jednou z oblastí, ktorá potvrdzuje všeobecnú tendenciu straty imperatívneho vplyvu inštitúcií na individuálny život.“ Hranice módy sú čoraz neostrejšie. Veci vychádzajú z módy pomalšie než kedykoľvek predtým. Navyše, do módy prišlo retro, takže sa už skoro ani nedá určiť, čo práve vládne.

Znamená to, že si svoj štýl určujeme sami? „V podstate áno,“ myslí si Lipovetsky. „Nie je to už tá stará móda, je to nový, oslobodený spôsob života. Móda je oveľa viac než šatami určovaná športom, hudbou a počítačovými hrami.“ Móda sa rozplynula do iných sfér, módne už nie sú ani tak šaty, ale všetko ostatné, od techniky po kultúru. Módna je reklama - „vo svojej prchavosti možno najdokonalejší prejav podstaty módy“. Móda je tragikou ľahkosti povýšenou na spoločenský systém.

Kedysi šaty vyjadrovali sociálne postavenie a príslušnosť k triede, dnes túto sociálnu identitu nahradila identita kultúrna. Význam módy pritlmili hodnoty ako úspech v profesii, telesná príťažlivosť, osobné záujmy. „Predtým ľudia z ulice kopírovali módu - dnes sa móda prispôsobuje ľuďom z ulice,“ hovorí nám filozof.

To, ako sa obliekame, správame a ako vyzeráme, súvisí viac s tým, akí sme, než kým chceme byť. Kto si dnes oblečie minisukňu, nerobí to preto, že by bola v móde.

Do módy sa už aj oveľa menej investuje - roku 1959 tvorili výdavky za oblečenie dvanásť percent, v súčasnosti päť až šesť.

Hra so vzhľadom

Móda sa prispôsobuje cieľovým skupinám - jednotlivé značky im vychádzajú v ústrety. Dnes sa nehodí pohŕdať módou, ani ju preceňovať. Módne vášne sú stíšené kultúrou a nastala hra so vzhľadom. V tom Lipovetsky vidí prejav našej „postmodernej múdrosti“.

S oslobodením však prichádzajú nové kulty, napríklad mladosti a tela. „Syn chcel kedysi vyzerať ako otec, dnes chce otec vyzerať ako syn. A s dcérami a matkami je to to isté. Boom plastických operácií, fitnescentier, diéty, techniky starostlivosti o telo, posadnutosť športom.“ Úloha dobre vyzerať sa z oblečenia preniesla na telo práve preto, že telo vieme zlepšovať účinnejšie než kedykoľvek predtým.

Nová závislosť je iná - je to závislosť vnútorná, dobrovoľná a ešte silnejšia: mladí a krásni chceme byť všetci. A nie je na tom nič neprirodzené, na rozdiel od výstrelkov klasickej módy. Novou módou je prejav identity. Móda prestala kúzliť, aby zvýraznila kúzla vnútorné. Stratila svoju bezpodmienečnú moc. Tým prestala byť samozrejmou - a tak prišiel čas, keď sa o ňu môžu zaujímať filozofi.