Kocúriková, Zuzana Norisová, Juraj Kemka * Premiéra 13. mája 2002 na STV 1 o 20.30 h

Francúz Éric-Emmanuel Schmitt je držiteľom prestížnej divadelnej ceny Molieres. Jeho hry sa hrajú nielen v Moskve či v Tokiu, a najnovšie si môže na svoju internetovú stránku popri francúzskom filme z roku 2000 pripísať aj televízny film Slovenskej televízie podľa divadelnej hry Le Libertin. Postava slávneho encyklopedistu Denisa Diderota autora nesporne fascinovala. O jeho filozofii zvádzania napísal Schmitt i samostatnú esej.

Príbeh Schmittovho Voľnomyšlienkara je prostý. Neogabaný Socrates Diderot (v podaní Juraja Kukuru muž so smutnými očami, ktorý nevie odolať sám sebe), nemá na vidieckom sídle svojho šľachtického priateľa čas na oddychovanie. Vždy ho niekto vytrhne z lona prírody a filozofie. Obťažuje ho jeho manželka (Zuzana Kocúriková), ktorá túži po spiatočníckom pocite bezpečia. Obťažuje ho mladý adept filozofie (Juraj Kemka), aby narýchlo napísal heslo o morálke do Encyklopédie.

Ale predovšetkým Diderota obťažuje jeho vášeň pre ženy. Akokoľvek sú v kostýmoch Milana Čorbu krásne, musí ich sem tam aj odohnať, aby doprial svojmu telu priestor pre ducha. Schmittov filozof rozhodne nie je človekom frustrovaným svojou vernosťou. Kto by mu však zazlieval, ak sa vracia k svojej žene rozradostený a inšpirovaný? Filozof nás presviedča, že podmienkou existencie cnosti i neresti je sloboda. Avšak človek - mechanizmus riadený prírodou, otrok svojho otroka slobodným nie je. Zato ani tá nesloboda nemusí byť nepríjemná, predovšetkým v náručí ženy, ktorá vie, ako dať svoj pohár víťazovi. Vo veci veľkej lásky však treba byť obozretný. Od lásky k jednej žene je len krôčik k totalite myslenia jedinej filozofie a takémuto nedorozumeniu sa Diderot, čo mu jeho mužské sily stačia, vyhýba.

Kto je však na druhej strane zápasu pohlaví, okrem manželky, ktorá je až taká tolerantná, až sa z príbehu potichu vytratí? Diderotova dcéra (Zuzana Norisová), ktorej nepresvedčivé flirtovanie so slobodomyseľnosťou prinúti otca spochybniť niektoré zo svojich geniálne voľných myšlienok. Potom krásna dcéra majiteľa sídla (Monika Hilmerová), ktorej zvádzanie pôsobí étericky a krehko, miestami až priveľmi neumelo. Predovšetkým však podvodnícka maliarka (Diana Mórová), ktorá využíva ženské prednosti na to, aby si podmanila svet, či prinajmenšom čo-to pokradla. Ženy sa totiž podľa nej musia mstiť za to, že sa narodili ako ženy. Dianu Mórovú od výborného výkonu delí len niekoľko násilne zaranžovaných scén a niekoľko priveľmi banálnych pohľadov. Všetko sa však nakoniec dobre skončí, veľká kombinátorka sa zapýri, zloží svoje zbrane, aby sa svet mohol vrátil do svojich zabehaných koľají. Diderot sľubuje, že to najlepšie zažijú, keď sa budú spolu zhovárať. Pokračovanie nabudúce.

Inscenácia v réžii Petra Mikulíka je príjemná na pohľad i na uši, ale očakávania pikantnej komédie zostali nenaplnené. Dialógy akoby zaťažoval prílišný psychologizmus. Scenár, ktorý neprestal pôsobiť ako dobre napísaná divadelná hra, asi volal po väčšej hereckej štylizácii. Diderotova odvážna téza, že našou jedinou morálnou povinnosťou je byť šťastným, sa na konci inscenácie pragmaticky scvrkne na alibistický odkaz Morálka viď Etika, a na inom mieste zas - Etika viď Morálka.

Nuž, filozofia je predajná dievka, hovorí na obrazovke náš filozof. Podobne ako divadlo, ktoré kedykoľvek vymení vtipnú repliku za konzistentnosť charakteru či logiku situácie. Aby sme sa však skutočne zasmiali a zatlieskali na fiktívnej otvorenej scéne, to by inkriminovaný výrok nesmel znieť ako z čias encyklopedistov.