Najťažšie obdobie však prežíval ako desaťročný chlapec.
* * *
„Nikdy nezabudnem na chvíľu, presné miesto a pocit, keď som sa dozvedel tú strašnú správu. Bolela tým viac, že po zlom stave sa otcovi v nemocnici najprv polepšilo, no potom zrazu prišiel nečakaný koniec. Bolo to kruté a ťažké, ale teraz sa mi zdá, že desaťročný som si neuvedomoval stratu tak hlboko. Rana sa zacelila ľahšie, ako by som to asi zvládal dnes. Mal som skvelého otca. Nielenže ma priviedol k športu, vštepoval mi aj hodnoty, ktorým vďačím za všetko, čo som doteraz dosiahol. Nič nikdy jeho predčasný odchod nenahradí, ale mal som šťastie na vynikajúcu mamu, ktorá sa o to pre mňa i sestru úžasne snaží,“ v Michalovom prívetivo mäkkom pohľade badať dodnes odtieň smútku, úcty, spomienky, ktorý si v tvrdom boji medzi mantinelmi nosí hlboko v sebe aj ako motiváciu. Dnes patrí k najsilnejším mužom v NHL. Ohromná korčuliarska stabilita, sila chrbta i ramien, odolnosť v osobných súbojoch, ale aj prenikavá sila myšlienky pri konštruktívnych prihrávkach. Posilňuje ho otcov odkaz.
Jaroslava Handzuša, športovca telom i dušou, skosila pľúcna embólia. V rodnom Poprade hrával futbal i hokej. Viac pre radosť, ako pre vyššie športové méty, ale vždy zapálene. Neskôr po príchode do Banskej Bystrice sa stal šport objektom jeho fotografickej záľuby. Zábery mu uverejňovali v Športe i v Pravde.
„V mojej chlapčenskej izbe v Banskej Bystrici mám na stene dodnes nástenku s otcovými novinovými výstrižkami. Medzi nimi aj: „Nie je dôležité len dávať góly, ale aj prihrávať na ne.“ „Neobjavil sa tam náhodou. Keď som bol malý, často som sa hrnul dopredu len a len za gólom. Otec ma takto citlivo skorigoval,“ spomína si bývalý krasokorčuliar!
* * *
„Naozaj ako triapolročný sa k tomuto športu zviezol s o rok staršou sestrou Dagmar, prvé korčule mal ‘krasky‘. Neskôr sa dostal k hokeju spolu s rovesníkom Vladom Országhom“, vysvetľuje matka Elena, stredoškolská profesorka v Banskej Bystrici. „Miško bol od detstva zažratý do hokeja, v televízii ho sledoval už od dvoch-troch rokov. Cez prestávku prepol na futbal. Povahou býval typická ryba (nar. 11. 3. – pozn. red), uzavretý, niekedy bolo z neho treba slová dolovať. Ale v športe vždy húževnatý. Bola s tým aj patália, lebo ani cez dovolenku nemohol vynechať jediný tréning, museli sme s ním späť do mesta. V detstve bol veľký fanúšik Slovana, vzorom mu bol vtedajší kapitán Dušan Pašek.“
* * *
Hokejová legenda a člen Siene slávy Peter Šťastný žijúci v Saint Louis preukázal v službách klubu Blues cit i šťastnú ruku. Stál v pozadí získania lídra tímu Pavla Demitru z Ottawy, v priebehu svojho skautského pôsobenia si v európskom teritóriu vyhliadol aj Kežmarčana Ľuboša Bartečka a Banskobystričana Michala Handzuša. Slovenskí bluesmeni si v sezóne 1999/2000 podmanili Saint Louis. V silnej konkurencii NHL zatienili chýrnu légiu skazy z Philadelphie okolo obra Lindrosa i Jágrovu českú enklávu v Pittsburghu. Nebyť likvidačného zákroku na Demitru, ktorého nepríjemný otras mozgu vyradil z play off, možno by vtedy slovenské mestá vychutnávali to, čo české, keď „diabli“ z New Jersey Eliáš so Sýkorom priviezli ukázať najcennejšiu trofej Stanley cup domov.
„Mal som šťastie v tom, že keď som prišiel do St. Louis, Paľo Demitra už bol hviezda a nik na mne neskúšal lekcie pre nováčikov, ako to býva niekedy v zámorí bežné. A potom tu bola osobnosť Petra Šťastného. Svetaskúsený muž mi vždy vedel presne poradiť, čo mám v akej situácii urobiť, vopred ma pripravil na to, čo bude odo mňa okolie očakávať.
P. Šťastný sa pri vyslovení mena Michal Handzuš nadšene zapáli: „Nádherný prototyp slovenského hokejistu. Charakterom i hokejovým potenciálom. Citlivo stmeľuje celú formáciu. Úprimný kamarát, rozvážny, no kreatívny režisér, predvídavý stratég, statočný bojovník. Má vzácne skĺbenú vysokú technickú úroveň so silovou výbušnosťou. Typický dvojcestný center s vyrovnanou ofenzívnou i defenzívnou fázou. Som naňho veľmi pyšný. Navyše je príjemný spoločník.“
V sezóne 1999/2000 si však neúspech St. Louis v 1. kole play off odniesla najviac slovenská partia. Vedenie klubu postupne vymenilo Handzuša, Bartečka, Nagya i Smreka. V Saint Louis ostal iba Demitra, Handzuš s Nagyom sa ocitli v teplom Phoenixe. Bol to tvrdý úder na psychiku hokejových i ľudských dvojičiek Demitra – Handzuš. Ale biznis NHL nedbá na sentimenty. O to viac sa Mišo tešil na partiu v slovenskej reprezentácii. Po sklamaní v Salt Lake neváhal ani na minútu a vrátil sa hájiť česť slovenského tímu aj v „bezvýznamnom“ zápase s Francúzskom. So slzami na krajíčku sa tešil, že čoskoro v tomto drese zažije opačné emócie.
* * *
Superhviezda Washingtonu Jaromír Jágr je známy názorom, že veľká koncentrácia európskych hokejistov s prevahou kombinačných sklonov v jednom tíme bráni získaniu Stanley Cupu, lebo zámorské typy ich svojím agresívnym štýlom jednoducho zbijú, zastrašia. Michal s ním nesúhlasí: „Ide o to, ako je tím zmixovaný. Ja tiež radšej hrám hokej, ako sa zrážam, ale keď je to nutné, treba súperovi ukázať, že neuhnete. Občas v sezóne ma skúšali vyprovokovať k bitke. Raz som dal dolu aj rukavice, ale zrazu naokolo nebolo chlapa s ktorým som si to mohol rozdať.“
V americkej tlači máva prezývku „Zeus“. Mišove explozívne silové schopnosti medzi mantinelmi evokujú analógiu z gréckej mytológie, v ktorej je Zeus hlavný z bohov. „Niééé. Pôvod je trochu banálny. Zeusa mi prišil jeden spoluhráč podľa mena amerického spisovateľa – rozprávkara doktora Dzusa. V Bystrici som bol vždy Handzi.“
Zeus by Handzimu ani nesadol. Neprijala by ho Mišova bezpečná imunita voči hviezdnym manierom. Mimo ľadu sa pohybuje potichu, nenápadne. Introvert? „Mnohí to o mne hovoria. Istý čas mi trvá, kým si nájdem cestu k neznámemu človeku, najmä potrebujem cítitiť dôveru. Ale keď treba, dokážem v kabíne aj skríknuť.
* * *
„V tejto chvíli si neviem predstaviť, že by som ostal navždy žiť v Amerike. Nič proti tejto krajine nemám. Pre profesionálny hokej, ktorý chcem hrať ešte dlho, je ideálna. Pohodlný život. Ale ja som vrastený do Bystrice a okolia. Hneď, ako sa sezóna skončí, neviem sa dočkať stretnutia s rodinou a priateľmi. Bystrického brankára Majzela, ktorý teraz začne chytať. Futbal, tenis. Aj lyží, ale tri roky som sa na ne nedostal. Počas dlhej sezóne v NHL nemám šancu. Rád si zájdem na tiché miesta v okolí, alebo, nesmejte sa, do banskobystrického McDonaldu. Po prvé sa tam nefajčí a potom v príjemnom prostredí len tak pozorujem ľudí, alebo sa stretnem so známymi. V Amerike tam nezavítam za celý rok, hamburgery nejem. Radšej steaky a doma mamine kurča na čínsky spôsob s ryžou. Iste, v Amerike je veľa pekných miest. Los Angeles, páči sa mi aj na Floride, kde si môže človek v teple pri bazéne močiť nohy. Nikdy nehovor nikdy, ale ja sa raz naozaj vrátim na Slovensko. Iba ak by do toho prišla partnerka z Ameriky, musel by som veľmi rozmýšľať.
Vo voľnom čase hrozne rád čítam. Kniha ma však musí zaujať, vtiahnuť pravdivým príbehom zo života. V Amerike mám čas zväčša na noviny a časopisy. Stále nosím pri sebe laptop a cez internet mám denník SME prečítaný skôr, než vyjde na Slovensku na papieri.“
* * *
Michal išiel vždy pevne za svojím cieľom. Priniesť raz pred zažltnutú nástenku s otcovými odkazmi vzácnu športovú trofej. Teraz na ňu zavesí zlatú medailu majstra sveta. Potichu, s vďakou, doma v Banskej Bystrici.
VOJTECH JURKOVIČ
