Kultová osobnosť Peter Šťastný vždy kriesil ubolené duše, že každé utrpenie sa raz premení na vykúpenie. Podľa neho Božie mlyny melú spravodlivo, i keď niekedy v dlhšom časovom horizonte.
Aj Fíni za dve desiatky rokov vyplakali jazerá sĺz, kým sa dočkali vytúženého zlata v Štokholme 1995.
Keď Petrovi Šťastnému v predĺžení štvrťfinálového zápasu na olympiáde v Lillehammeri 1994 v gólovej šanci o pár centimetrov skĺzol puk, slovenská kabína v hale Hakon mlčala nešťastná po ruskom smrtiacom góle až do polnoci v nerozšnurovaných korčuliach. Odborníci nás hladkali, že sme hrali najkrajšie, útočne. Aj vtedy Peter videl v športovej traume pozitívny vklad, že jeho nasledovníkom sa investované márne úsilie zúročí.
Na ďalšej olympiáde v Nagane ‘98 sa z hľadiska bezmocne pozeral na utrpenie spoluhráčov Pálffy aj s ďalšími hviezdami NHL, nedávno, vo februári v Salt Lake nemecká obranná hrádza pochovala náš sen skôr, ako sa do dejiska hier zletela kompletná Filcova partia.
Pred dvoma rokmi sme v petrohradskom finále majstrovstiev sveta znovu raz zomreli na krásu. Slováci hrali, Česi chladnokrvne trestali naše chyby. Brankár Jano Lašák plakal po hlúpom prvom góle spoza bránky a so striebornou medailou na krku sľuboval, že to raz všetkým ľuďom doma vráti.
Slovenský hokej dospel a zaslúžene vykorčuľoval až do zlatého neba.
VOJTECH JURKOVIČ
