rokmi na domácej pôde pod vedením trénera Aimého Jacqueta tešila zo zisku titulu majstrov sveta a vlani na lavičke už s jeho bývalým asistentom Rogerom Lemerrem dobyla aj Európu. Trikolóra vyhrala dve vrcholné podujatia v jednom cykle, čo sa v opačnom garde dovtedy podarilo iba Nemcom (ME ‘72, MS ‘74).
Francúzsky futbal pripomína dobré víno – čím je staršie, tým je lepšie. Na EURO 2000 prišlo skúsenejšie, vyzretejšie mužstvo s vynikajúcimi individualitami – Bartheza, Blanca, Thurama, Deschampsa či Zidana zastihol záverečný turnaj v životnej forme. Boli to základné piliere neskoršieho víťaza, na ktorých stál výkon celého mužstva. Ak sa Francúzom na MS ‘98 vytýkalo, že vyhrali bez klasických útočníkov, na holandských a belgických trávnikoch to vôbec neplatilo – ofenzívny trojzáprah Henry, Wiltord a Trezeguet si splnil úlohu a každý z neho dal tri góly.
Francúzi prešli turnajom skvele. Zo šiestich zápasov prehrali iba raz – v poslednom súboji základnej skupiny s domácim Holandskom, keď už mali postup do štvrťfinále zabezpečený. V natrieskanej „oranžovej“ amsterdamskej Arene nastúpili bez desiatich hráčov základnej zostavy, ale prehra 2:3 nespôsobila v ich tábore žiadnu paniku. Semifinálové víťazné predĺženie s Portugalskom i finálové proti Taliansku bolo, naopak, výsledkom morálky, vnútornej sily a súdržnosti celého kolektívu. „Je to víťazstvo ofenzívneho futbalu. Silnou stránkou mojich hráčov je chuť a ochota plniť na ihrisku moje pokyny. Hráči sa nevyvyšujú nad ostatných, nepozoroval som to ani po majstrovstvách sveta. Každý sa naplno sústreďuje len na svoju prácu. Sú to profesionáli. Vedia, čo môžu a čo nie,“ vyhlásil Lemerre.
Príjemným prekvapením boli výkony „európskych Brazílčanov“ – mužstva Portugalska. Krajiny, ktorá v roku 2004 preberie usporiadateľskú štafetu šampionátu. Legendárny Eusébio sa na tribúne nestačil čudovať, ako jeho potenciálny nástupca Luis Figo a spol. ľahko prechádzali v náročnej A-skupine cez Angličanov, Rumunov i favorizovaných Nemcov. Až v semifinále ich zastavili Francúzi po toľko diskutovanej ruke obrancu Xaviera Abela, ktorú hlavnému Benköovi signalizoval slovenský asistent Šramka. Zidanov zlatý gól z pokutového kopu ukončil jednu z najväčších drám majstrovstiev.
Obrovskú blamáž zažili európske futbalové veľmoci – Nemecko a Anglicko. S hráčmi za zenitom výkonnosti a najmä skostnateným, nemoderným prejavom sa logicky lúčili priskoro – už po troch zápasoch v skupine. Aj domáci Holanďania chceli ísť vyššie ako iba do semifinále, v ktorom ich vyradilo Taliansko. Lepšie povedané jeho brankár Toldo, ktorého z pokutových kopov nedokázali v riadnom hracom čase prekonať Frank de Boer s Kluivertom a v rozstreloch opäť F. de Boer, Stam a ani Bosvelt. Tréner Frank Rijkaard zobral neúspech chlapsky na seba a po jedenástkovej pohrome odstúpil.
Európsky futbal nezadržateľne napreduje. Ofenzíva postupne neguje v minulosti až prešpekulovanú defenzívu, čo s nadšením víta predovšetkým divák. V 30 zápasoch šampionátu padlo 85 gólov a to je v priemere takmer tri na jedno stretnutie. Mužstvá prichádzajú s novými hernými signálmi, prioritou sa stáva rýchlosť a narábanie s loptou v nej. Čoraz nebezpečnejšími zbraňami sú štandardné situácie a hlavne ich autori – špecialisti.
Záver futbalového milénia patril jasne a zaslúžene Francúzom. O rok a pol na majstrovstvách sveta v Japonsku a Južnej Kórei majú jeho konkurenti najbližšiu šancu to zmeniť.
MIROSLAV BUKOV
