V roku 1985 dvíhal v Prahe Dárius Rusnák nad hlavu trofej pre majstra sveta. Štyridsaťdvaročný rodák z B. Bystrice hrával v česko-slovenskej reprezentácii s číslom 18. O sedemnásť rokov neskôr dvíhal trofej pre majstra sveta ďalší slovenský útočník s číslom 18 Miroslav Šatan. „Finálový zápas mi niečo pripomínal. Bola to však iná situácia ako v roku 1985. My sme hrali rozhodujúci zápas proti Kanade a teraz chlapci proti Rusku. My sme vtedy boli v domácom prostredí, oni na cudzej pôde. V hale sa však chlapci museli cítiť ako doma, lebo nám drukovalo asi osemdesiat percent divákov. Počas zápasu som bol nervózny. Chalanom som prial, aby získali titul,“ povedal Dárius Rusnák, riaditeľ komunikačnej sekcie Kancelárie prezidenta SR.

Hokejisti pripravili infarktový priebeh. Viedli 2:0, 3:1, Rusi vyrovnali na 3:3 a 100 s pred koncom Bondra zabezpečil titul. „Mne už bolo za stavu 3:2 zle. Videl som, že sme upustili od hry, ktorú sme hrali. Rusov sme agresívne nenapádali. Rusi vycítili šancu. Vrhli sa bezhlavo do útoku, čo nerobia. My sme to využili a vďaka Bondrovi sme strelili gól,“ komentoval Rusnák.

V roku 1985 žiaril útok V. Lukáč, Rusnák, Liba. Aj tentoraz bol hviezdny prvý útok Pálffy, Stümpel, Bondra. „Vtedy sme boli vyvážený útok. Liba bol zametač, brániace krídlo, Lukáč mal za úlohu zakončovať a ja som stmeľoval. Vhodne sme sa dopĺňali. Tu to bolo trocha odlišné. My sme hrali so stiahnutým ľavým krídlom, tu robil špinavú prácu center. Padlo to na Stümpela a využívali sa krídla. Bondra s Pálffym si rozumeli. Vedeli sa prekrížiť, odtiahnuť druhému hráča. Obaja sú dobrými korčuliarmi,“ porovnáva Rusnák, ktorý bol vzorom pre súčasného kapitána Šatana. „Miro mi asi pred troma rokmi povedal, že chcel dres po mne s mojím číslom. Som rád, že aj teraz osemnástka dvíhala pohár. Mohla by z toho byť tradícia,“ dodáva Rusnák.

(sita)