Zdá sa, že Amerika britpop už nepotrebuje. Po štyridsiatich rokoch vzájomného doplňovania je americký Billboard TOP 100 po prvýkrát bez britského interpreta. Nie je to náhoda. „Nášho vyfabrikovaného popu a módnych rockových kapiel majú Američania po krk,“ zhodujú sa britskí kritici.

V roku 1964 mali Fab Four päť singlov a beznádejne okupovali americký rozhlasový éter. Keď koncom apríla tohto roku opustil americkú singlovú hitparádu aj britský spevák Craig David, TOP 100 sa rozlúčilo s posledným Britom. Ale Američania dominujú aj v rebríčkoch vo Veľkej Británii - šesť z desiatich singlov patrilo koncom apríla spevákom zo Severnej Ameriky.

Briti sú vraj príliš britskí

„Umelec, ktorý nie je Američan, sa ťažko presadí v tejto krajine,“ povedala pre AP Sarah Robertsová z Britského fonografického priemyslu. Deväťdesiat percent predajnosti v USA zhltli domáci umelci, obrovská popularita rapu a country trh dosta-točne nasýtila. Sú tu však aj ďalšie faktory. Pre Američanov je veľa interpretov z ostrovov „príliš britských“ a „my sme viac excentrickí,“ hovorí Robertsová a poukazuje na európsku superstar Robbieho Williamsa, ktorému imidž „mladého drzého alkoholika“ komplikuje úspešnú cestu do Ameriky.

Americká a britská hudobná scéna sa desaťročia ovplyvňovali. Elvis Presley a rock‘n‘roll otvoril oči liverpoolským výrastkom Johnovi, Paulovi a Georgovi, platne čiernych amerických bluesmanov sa dostali do rúk chuligánom z Londýna, z ktorých sa neskôr vykľuli The Rolling Stones. V sedemdesiatych rokoch sa v USA presadil britský hardrock a artrock, aby New York, centrum punkrockových pionierov, odpovedal jednoduchosťou a dravou priamočiarosťou hudby, ktorú si obľúbila britská mládež z nižších vrstiev spoločnosti. Zatiaľ posledná veľká britská vlna smerujúca na americký kontinent sa niesla s vynálezom videa a hudobnej MTV. Využili ho aj Duran Duran, aby sa s typom ich účesov stotožnili americkí tínedžeri.

Súčasnosť je pre britských umelcov v USA tvrdá. Ak sa nepresadíš v Amerike, nikdy nebudeš slávny, znie jedno z pravidiel hudobného šoubiznisu. Od módnych 80. rokov si na ňom vylámali zuby takmer všetci noví britskí umelci, vrátane pyšných Oasis, ktorí pohoreli na tých istých omyloch ako Robbie Williams. Američanom sa ich predstieraná arogancia vôbec nepozdávala. Snáď iba premýšľaví Radiohead alebo progresívni Chemical Brothers si tam urobili dobré meno.

Britskí novinári si hviezdy rozmaznávajú, tie však narazia na nezáujem Američanov. „Neveria nám!,“ mohli by sa sťažovať Briti. Keď Brett Anderson zo Suede spieva o znásilnení, nie je to také otvorené, ako to kričí Kurt Cobain v Rape Me, napísal magazín The Rolling Stone. „A ten britský akcent, ten je v Amerike dosť mimo,“ sťažuje sa redaktor tohto časopisu.

Čakanie na tretiu inváziu

Súčasný trend amerických a britských nahrávacích spoločností produkujúcich umelý pop je hrozivý. Pôvodná tvorba trpí a umelé skupiny určite nie sú tými, ktoré by sa mohli navzájom ovplyvňovať, snáď iba výškou zarobených peňazí. „Oni si nikdy nekupovali náš vyfabrikovaný pop, ale z toho ich predsa nemôžeme obviňovať,“ napísal pre Daily Telegraph britský rockový kritik Neil McCormick. „Nakoniec, prečo by sme mali importovať náš odpad cez more, keď oni majú svojho vlastného dostatok,“ dodáva McCormick o umelých skupinách z oboch strán Atlantiku.

Musela by to byť veľká bomba, ktorá by nadviazala na dve veľké britské vpády do Ameriky. Tomu ale v Británii verí málokto. „Keď sa pozriete na obe naše invázie, svojím spôsobom sú jedinečné. „The Beatles boli fenomén. O dve dekády sme prišli s MTV, čo Američania dovtedy nepoznali,“ povedal Paul Williams pre BBC, editor Music Weeku.

A predsa je tu jedna speváčka, ktorá drží Britov v amerických rebríčkoch nad vodou. Kylie Minogue a jej Can‘t Get You Out of My Head trónila v čase britského fiaska v TOP 100 na siedmom mieste. Museli sme si ju adoptovať, Kylie je totiž Austrálčanka, pripomína agentúra Reuters.