Hľadisko sa nakoniec takmer úplne zaplnilo. Možno bolo v divadle o niečo viac čisto ženských dvojíc. Pani Mária z Bratislavy namiesto muža prišla s matkou: „Manžel vyhlásil, že finále si v nijakom prípade nedá ujsť.“

V Tančiarni sa len spieva a tancuje, herci, ktorí v zákulisí zápas sledovali, nemohli vsunúť do textu vetičku s informáciou o stave. Šanca prišla v scéne o šesťdesiatych rokoch, keď na pódium vybehol Lukáš Latinák ako Jozef Golonka – so šťastným úsmevom do hľadiska na prstoch naznačil, že vedieme 3 : 1. Publikum si vydýchlo.

Prestávku všetci využili na telefonáty známym. Muži takmer do jedného vybehli von pred obrazovku v neďalekej krčme. Dramatický zápas a atmosféra, ktorá z Námestia SNP prenikala až pred divadlo, viacerých zlákala – po prestávke bolo voľných miest v sále viac.

Tanec desaťročiami pokračoval síce bezchybne ďalej, nervozitu však bolo cítiť z divákov i účinkujúcich. Vystupňovala ju scéna, keď sa herci tešili z hokejového víťazstva nad Sovietskym zväzom v roku 1985. Bolo to v scenári, alebo v hranej radosti už bola aj skutočná radosť z aktuálneho víťazstva? Diváci sa mohli len domnievať.

Okamžite po spustení opony herci nadšene vybehli pred divákov a začali vyskakovať od radosti. Standing ovations publika patrili rovnako im i hokejistom. „Ďakujeme našim hokejistom a ďakujem všetkým svojim kolegom, že to dnes odohrali,“ povedal pri klaňačke herec Juraj Slezáček.

V uliciach mesta návštevníci divadla stihli na obrazovkách ešte preberanie zlatých medailí a slovenskú hymnu, o detaily zápasu sa rád podelil každý okoloidúci. (mar)