Dušan Dušek – čerstvý laureát Ceny Dominika Tatarku. FOTO – JÁN KODADA
Pešo do neba. Vyšla na sklonku minulého roku a spisovateľ za ňu včera dostal prestížnu Cenu Dominika Tatarku.
„Je to moja najkrajšia cena za literatúru, pretože sa spája s menom Dominika Tatarku,“ povedal v rozhovore pre SME Dušan Dušek. „Bol to skvelý spisovateľ, ktorého život bol mincou s najrýdzejším leskom. Ak si to dám do súvislosti s cenou, môžem byť iba šťastný.“
Stretnutia s Tatarkom
Hoci sa Dušan Dušek stretol s Dominikom Tatarkom len párkrát, vždy to považoval za intenzívny zážitok. „Byť pri ňom bolo sviatkom,“ hovorí čerstvý laureát. „Bol mimoriadnym rozprávačom, ba až kazateľom, pri ktorom sa zdalo, že akosi zázračne pomenúva svet a vzťahy ľudí okolo seba. Takým jedinečným spôsobom, že to nadchýňalo. Keď sa už človek nechcel zúčastňovať jeho sveta, tak aspoň počúval krásne správy o jeho vnímaní.“
Bolo to niekedy v polovici 70. rokov, keď Dušan Dušek išiel spolu s Rudom Slobodom po bývalej Leningradskej ulici v Bratislave a stretli Dominika Tatarku. Zapadli do vinárne Malí františkáni. „Ako dnes vidím stôl, pri ktorom sme sedeli. Samozrejme, v tejto spoločnosti som to bol ja, kto počúval. Túto pozíciu som prijal rád. Bolo totiž úžasné sledovať, ako Tatarka žičlivým spôsobom chválil Slobodu ako spisovateľa. Mne sa to veľmi páčilo, pretože som mal rád obidvoch. Spomínam to aj preto, že keby bol Rudo Sloboda medzi nami, nepochybne by sa stal jedným z prvých laureátov Tatarkovej ceny. Náhodné stretnutie však spôsobilo, že Rudo túto cenu vlastne dostal priamo od Tatarku.“
Pešo do neba
Dušeka by nebavilo písať len to, čo sa skutočne stalo, použité autentické vetičky v Pešo do neba sú však unikátne práve vo svojej presnosti zachytenia pocitu, nálady, pomenovania. V takýchto vetách je každé slovíčko dôležité. Počuť jeho cveng.
Podľa Dušeka autor nikdy nepíše a ani nemôže tušiť, čo bude s knihou, keď odíde zo stola, objaví sa na knižnom pulte a začne žiť vlastným životom. Jeho súčasťou môže byť prestížna cena, priazeň čitateľov, ale aj zvozenie pod čiernu zem – ako z pera mladej recenzentky v 3/4 revue.
„Kniha sa nemôže páčiť všetkým a nie každý by mi túto cenu udelil. Považujem to za otvorenosť šancí. Zaujímajú ma aj názory, ktoré knihu nechvália. Aspoň ma to trochu uzemní a nebudem príliš nafúkaný.“
Môže to byť dôvod písať inak? „Vo svojom veku sa už asi ťažko zmením. Najmä keď recenzné informácie o knihách sú už postinformácie. Kniha je napísaná a nedá sa nič zmeniť. No v prípade tejto knihy je isté, že sa ňou čosi uzavrelo. Cítim, že téma komorných rodinno-dejepisných udalostí je vyčerpaná. Už keď som ju písal, vedel som, že okruh sa uzatvára.“
Čo bude ďalej
Spisovateľ vie, že ak bude písať novú knihu, bude o niečom inom. O čom, to zatiaľ len tuší. Tému si necháva otvorenú. Z tvorivej hmly sa zatiaľ ozýva len žblnkot vody. Tento živel by vraj mohol byť v ďalšej knihe nosný.
Nasledujúci scenár má už ostrejšie kontúry. Pre režiséra Juraja Nvotu dokončuje Dušek adaptáciu Tolstého novely Diabol, ktorú by mala nakrúcať STV na budúci rok. Zároveň nevylučuje, že aj s režisérom Martinom Šulíkom majú ešte zopár spoločných nápadov, ku ktorým sa chcú vrátiť.
Dušan Dušek nerád prezrádza budúcnosť. Hovorí, že by sme nemali vedieť všetko, lebo „za čím by sme potom išli, za akým tajomstvom? Zvedavosť je motorom ďalšieho pohybu. Pri každej práci sa znovu a znovu môžeme pokúšať o čosi nové“.
ĽUDO PETRÁNSKY
