…Ráno vstávam pred šiestou, niekedy skôr, okolo piatej, a idem na malý kopček za dedinou. Sadnem si na veľký čierny kameň, pritom vyplaším zopár jašteríc alebo hadov a spievam, čítam Ezechiela. Krátko pred siedmou vyjde slnko. Nikdy tu nie sú červené zore. Dni sa neskracujú ani nepredlžujú…

…Aké zvieratá som už videla: hada, škorpióna, papagája, štípajúce mravce, kolibríka, obrovské sivočierne pavúky. Sú veľmi pekné, pri potoku ich je plno, chodia aj po vode. Cez noc uštipol susedovho psa had – labária – dva razy do nohy. Dnes ráno dokonal svoj psí život…

…Vodu na pitie berieme z potoka. Je žltá, ale čistá. V niektorých tokoch je ako coca-cola, to je ale normálna farba. Nepreváram si ju, proste je čistá, ako u nás v horách…

…Sedím na pristávacej dráhe. Keď som tu bola sama, v chriaští som počula nejaký šuchot a rev. Pýtala som sa Anarely, vraj sú tu jaguáre. Teraz nepochybujem, že to, čo som počula, bol jaguár. Dva razy strašidelne zareval a počula som ho aj fučať. Strašne som sa bála. Našťastie som nebola skutočne sama…

…Myslím, že som mala zlomenú nohu. Narazila som si ju, bolela ma kosť od priehlavku k prstom. Teraz tam mám hrču, tvrdú a boľavú. No čo už, miss zo mňa nebude…

…Dnes ráno nám Onéz doniesol papáje, dostali sme aj ryby a nápoj z kasavy, dlhú fazuľu, červený melón, no, množstvo jedla. Myslím, že to Lessia zalarmovala dedinu, lebo sme jej povedali, že okrem ryže a fazule nič nemáme, čo bola pravda. Viete, že títo ľudia často nevedia, koľko majú rokov?…

…K pacientovi sme dorazili o dve hodiny. Ujo King išiel za mnou, vraj kvôli jaguárom. Útočia zozadu, povedal mi s kľudom Angličana. Po desiatich minútach cesty savanou sme vošli do džungle. Je to ako v botanickej záhrade. Strašne dusno, ako v skleníku. Cesta – hlina červenej farby. Chodník úzky, pre jednu osobu. Na ňom množstvo prekážok, drevá, kamene. Išli sme i cez most – presnejšie cez drevo ponad priepasť alebo potok. Jeden kmeň bol taký dlhý, že som na ňom urobila tridsať krokov…

… Keď sme sa blížili, bolo počuť akýsi zvuk. Rovnaký vydal pán King. Bolo to znamenie. Pacient ležal pod prístreškom v džungli. Mal opuchnutú nohu, bolela ho od kolena dole. Čosi sme mu dali, ak to do pondelka nepomôže, dajú nám vedieť a nasadím mu antibiotiká. Po modlitbe sme odišli. Prišla som domov mokrá ako myš. V kuse sa potím, je tu tak nehorázne dusno. Samozrejme, Indiáni z toho urobili úplnú ódu na radosť. Ešteže hovorili v akavajčine a nerozumela som všetko. Tu je skutočné nebezpečenstvo pýchy.

…Večer prišiel jeden chalan. Má na nohe hlboké rany, medzi prstami. Bude to mať zo zaparenia. To je blbé, dlho sa to hojí. PN mu nemôžem dať. Robí v džungli a nosí gumáky, tak som zvedavá, či sa mu to zahojí. Zišli by sa mi obväzy. Jeden elastický, čo som mala, sa mi už minul…

…Niekedy si hovorím, že hádam to ani nie je pravda, že už pol roka som v tomto raji. Ani náhodou mi nechýbajú vymoženosti moderného sveta. Možno e-mail, aby som vedela, čo je s vami, ale to je naozaj všetko. Je mi fantasticky, s týmito mojimi Indiánmi. Dúfam, že nikdy neodídem…

Keď džungľa volá

Na prvý pohľad to vyzerá, že úryvky z listov sú pekne staré. Pokojne ich mohol napísať dobrodruh či zvestovateľ kresťanskej viery zo začiatku minulého storočia. Nie je to však tak. Sú celkom čerstvé. Ešte koncom minulého roka písala domov do Bratislavy takéto správy dvadsaťpäťročná zdravotná sestra Mária Muráňová. Ako vôbec prvá Európanka žila totiž dva roky na misii v Guayane. Sama, medzi Indiánmi.

Ako sa mladá žena ocitne uprostred džungle, kde učí a ošetruje Indiánov? Jednoducho, uskutoční si sen.

Mária od malička vedela, že chce ísť ako zdravotná sestra do niektorej z krajín tretieho sveta. Vtedy bola na smiech. Detské fantazírovanie, o to absurdnejšie, že na Slovensku vládol komunizmus a republika bola nepriedušne uzavretá. Nečudo, že ju nikto nebral vážne. Teda, okrem rodičov. Koniec – koncov, oni mali jej sen trošku na svedomí. V rodine kazateľa nebol televízor a po večeroch sa nahlas čítalo. Malú Máriu upútala najmä knižka Keď džungľa volá, dobrodružné príbehy z Guayany. Osud to tak chcel, že práve túto krajinu jej neskôr určili za cieľ misijnej cesty.

Áááno!

Dovtedy však ešte musela vyštudovať zdravotnú školu a najmä, musel padnúť komunizmus. Stalo sa. Dvere do sveta boli otvorené.

„Napísala som do humanitárnej organizácie ADRA, ktorej pobočka je aj na Slovensku. Patrí pod cirkev Adventisti siedmeho dňa. Mala som vtedy dvadsaťdva rokov. Poslala som list v máji a v septembri, akurát na narodeniny, mi otec volal do Švajčiarska, kde som robila au-pair, že sa ozvali. Potrebovali by zdravotnú sestru do Guayany, či tam chcem ísť? Nevedela som ani, kde to je, ale nadšene som zakričala: áááno! Naši ma v rozhodnutí podporili. Možno aj mali trochu strach, najmä maminka je úzkostlivá, čo sa týka detí, ale keď som tam už bola, zostala pokojná a písala mi krásne, povzbudzujúce listy.“

Do Južnej Ameriky odišla Mária vo februári. Nevedela presne, kam, ani na ako dlho pôjde, nikto jej nepovedal, čo si má vlastne pobaliť.

„Hoci som už bola v spojení so šéfom guayanskej Adry, keď som sa ho pýtala, čo vlastne budem potrebovať, nikdy mi na to neodpovedal. Vôbec som netušila, čo si mám vlastne vziať. Tak som si nakoniec brala minimum, iba tričká, kraťasy. Najviac miesta zaberali slovníky, lebo vtedy som ešte nevedela poriadne po anglicky.“

Prišiel deň D. Mária mala letieť vôbec prvý raz v živote. Do Caracasu sa dostala bez problémov. Tam mala prestúpiť na lietadlo do hlavného mesta Guayany – Georgetownu. Lenže, zrazu jej na letisku povedali, že ďalej nemôže.

„Ani oni, ani ja sme nevedeli poriadne po anglicky, naša komunikácia bola hrozná. Netušila som, čo sa deje. Musela som prenocovať na letisku. A na druhý deň zrazu žiaden problém nebol. Lenže, medzitým som zmeškala lietadlo, pri ktorom ma mali čakať.“

V Georgetowne

Keď Mária konečne dorazila do Guayany, na letisku už nikto nečakal. Vtedy zistila, že adresu, kam má ísť, si zabudla doma. Našťastie, keď na colnici písala meno budúceho zamestnávateľa, colníčka sa zmienila, že toho pána pozná. Vďaka nej sa teda nakoniec predsa len ocitla v správnych rukách. Budúci šéf jej oznámil, že teraz zopár dní strávi v Georgetowne, pretože on má povinnosti mimo krajiny. Ubytoval ju v černošskej rodine a odletel.

„V meste ma šokovala strašná chudoba. Tí ľudia bývali v chatrčiach, kam by sme my nešli ani na toaletu. Zo začiatku som sa veľmi bála, nikam som nechodila sama. Až na konci týždňa som sa odvážila aspoň do obchodu na konci našej ulice. Strach som mala o to väčší, že miestni na každého vykrikujú. Taxikári, autobusári, predavači. Keď som sa na čosi len pozrela, hneď ma ťahali za ruku, nech si to kúpim. Belochov je tam minimum, o to viac pozornosti som budila.“

Mária stále nevedela, čo ju vlastne čaká.

„Povedali mi síce, že pôjdem do vnútrozemia, lenže, vtedy som to slovo nepoznala, takže som neporozumela. Asi po týždni sa môj šéf vrátil a kázal mi, aby som si nakúpila potraviny na dva mesiace. Zase som vôbec nevedela, čo a koľko. Nakúpila som teda ryžu, múku, kukuričné lupienky, to, čo sa nepokazí, a potom sme jedno ráno vyrazili na maličké vnútroštátne letisko. Lietadlo pre štyri osoby vrátane pilota bolo tak napakované, že som sa doň ledva vopchala. Zdalo sa mi neuveriteľné, že vôbec vzlietne.“

S netopiermi v posteli

Po vyše dvoch hodinách letu nad nekonečnou džungľou, pristálo lietadlo na malom rúbanisku. Čakalo tam zopár Indiánov. Pilot Márii ukázal – touto cestou pôjdeš asi hodinu do dediny – a odletel. Osamela. Indiáni si mlčky naložili batožinu na plecia a dali sa na pochod. Pridala sa k nim. Skutočne, zhruba po hodine sa začali zjavovať prvé strechy z palmových listov.

„Cestovala som mnou ešte jedna učiteľka, ktorá v indiánskej osade, kam sme išli, žila už predtým. Keď sme boli na mieste, zaviedla ma do maličkej chajdičky. Tam sme mali bývať. Iba dve miestnosti. V jednej sme spali, v kuchyni prijímali návštevy a slúžila aj ako ordinácia.

Prvú noc som ležala na zemi, lebo tam bola iba jedna posteľ. Nemohla som zaspať kvôli čudným zvukom. Také zvláštne šušťanie, šramotenie. Neskôr som zistila, že to po dlážke lezú šváby. Niečo mi tiež lietalo pri hlave. Netopiere. Stena chatky nebola spojená so strechou a ony cez fugy veselo lietali von i dnu. Konečne som zaspala. Ráno som sa zobudila na hrôzostrašný rev, ktorý sa niesol z džungle. Myslela som si, že to revú dravé šelmy, ale nová priateľka mi povedala, že takto strašidelne škrečia opice.“

Mária vyšla pred chatrč. Okolo nej poletovali pestrofarebné papagáje a v potoku sa máčali Indiáni. Musela sa poštípať do ruky, že to nie je sen.

Indiánsku osadu Arau tvorilo približne osem usadlostí. Žilo v nich asi 50 ľudí. Domy z kôry stromov, strechy z palmových listov, namiesto dlážky piesok. Na rozdiel od okolitých dedín, ktoré ležali priamo v džungli, táto bola vybudovaná na malej savane. Obyvatelia to mali sťažené. Nič sa tu neurodilo, takže na farmy, kde si pestovali ovocie a zeleninu, museli dennodenne putovať aj dve hodiny džungľou. Neprekážalo im to. Jednoducho, na tomto mieste sa im páčilo.

Mária sa pomaly oboznamovala s krajinou. Aj s exotickými obyvateľmi pralesa. V riekach žili krokodíly, našťastie dosť malé, ľudí neohrozovali. Nebezpečnejšie boli pirane.

„Jedno dievča si išlo omočiť nohy a dva prsty boli fuč.“

Obyvateľmi pralesa boli aj jaguáre, nebezpečné bolo stretnúť na pochôdzke divé prasce. No Indiánov najviac sužovali mravce, ktoré dokázali spustošiť celú farmu. Žije tam aj jeden z najjedovatejších hadov na svete, krovinár. Indiáni ho volajú labária. Mária sa musela naučiť poriadne pozerať pod nohy. Ešte aj v Bratislave sa vraj strhne, keď na chodníku leží papek.

Spočiatku sa pohybovala iba v osade, ale neskôr už chodila spoločne s Indiánmi i do džungle. Boli nadšení, že vášnivá turistka v pohode zvládla aj sedemhodinové túry.

Veľa voľného času však na prechádzky nebolo. Musela si do chatrče nosiť vodu z potoka, prať, variť. Tam neexistuje natrieť si na raňajky chlieb s maslom. Každé jedlo treba uvariť. Veľa času zabralo aj písanie listov a denníka. Má zdokumentovaný každý deň, ktorý v Guayane strávila.

Doktorka Quinnová

Máriina spolubývajúca odišla ráno učiť, Mária však nevedela, čo má robiť. A tak najmä prvé dni usilovne študovala angličtinu. Postupne však za ňou začali prichádzať prví pacienti.

„Potrebovali lieky, no ja som takmer žiadne nemala, iba čo som si doniesla pre vlastnú potrebu. U nás sestričky nepracujú samy, vždy s doktorom. Bola som teda presvedčená, že aj tam na mňa bude čakať, s liekmi, obväzmi. Lenže, ako sa ukázalo, tu som mala byť doktorom ja. Ešte šťastie, že som rok robila na úrazovej chirurgii a rok u obvodného, takže aspoň približne som vedela, ako určoval diagnózy.“

A tak začala Mária v chatrči ordinovať. Spočiatku používala lieky z vlastnej lekárničky, asi po dvoch týždňoch jej však letecky dopravili aspoň aké-také zásoby zdravotníckeho materiálu. Prvým pacientom bolo dievča, ktoré si Mária všimla hneď po príchode do osady. Medzi prstami mala strašné rany. Chodila bosá, takže sa do nich dostala špina, a teraz boli zapálené. Pomohlo by nosiť topánky, lenže dievčina žiadne nemala. Mária jej dala aspoň svoje ponožky a rany dennodenne čistila. Cez bavlnu však do rán naďalej prenikal piesok. Dievča to hrozne bolelo, pri ošetrovaní plakalo a nakoniec už nechcelo, aby sa jej rán vôbec dotýkali.

„Musela som to nechať tak, iba čakať. A ono sa to vyliečilo.“

Najmä spočiatku bola Mária často v situácii, že si nevedela rady. Čiastočne pre minimum skúseností, ale aj pre zlé vybavenie.

„Mala som ženu, ktorá nemohla porodiť. Päť dní mala bolesti, no neotvárala sa. Bol to môj prvý pôrod a hneď vážne komplikácie. Pomohol by cisársky rez, ja som však nemala ani len lieky proti bolesti. Bola som bezmocná, mohla som sa iba modliť. A jej muž zrazu začal, že zavolá šamana. Po chrbte mi šli zimomriavky. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že kresťanovi zariekanie šamana nepomôže, budeme sa radšej spoločne modliť k Pánu Bohu. Nebolo mi ale vôbec ľahko. Čo ak žena zomrie? Ja som presvedčená, že Boh existuje, ale on to nebude chápať. No našťastie, po piatich dňoch prišlo na svet zdravé bábätko.“

Pre silné žalúdky

Hoci indiánske kmene už dávno prijali kresťanskú vieru, stále je prepletená pohanstvom. Veria stovkám povier, napríklad, že žena s menzesom nemôže do vody, lebo ju utopí „water mama“. Ani šamanizmus nevymizol. Veria mu najmä starí ľudia. Aj „Máriini Indiáni“ spoločne so šamanom praktikovali rôzne rituály, ale ona sa ich nikdy nezúčastnila. Vlastne, tak trochu ich pred ňou tajili, vedeli, že by sa jej to príliš nepáčilo.

„Čo som však akceptovala, bolo bylinkárstvo. Naopak, v tom som sa od nich učila, lebo ich bylinky som nepoznala, a oni vedeli, ako nimi pomôcť. Neskôr som už bežne používala citrónovú trávu na prechladnutie či horkú bylinu na svrab, ktorý je tam dosť rozšírený.“

Indiánov najčastejšie trápili zažívacie a kožné problémy, úrazy, malária a parazity. Napríklad červ, ktorý žil v koži. Poriadne veľký, vyzeral trochu ako vypasený slimák. Na jeho prítomnosť upozornila svrbiaca vyrážka. To sa cudzopasník pod kožou pohyboval a liezol k pokožke, aby sa nadýchol vzduchu.

„Naučili ma potrieť miesto mydlom. Červ prišiel o vzduch a skapal. Vtedy sa vytlačil z kože von. Niekedy bolo na tele červov viac, hrozné však bolo, keď ho jedno malé dievčatko malo v hlave. Dlho som sa trápila, ale nešiel vytlačiť. Nakoniec som musela to miesto narezať. Už tam bol obrovský hnisavý absces, hnis doslova striekal. Ešteže mám na podobné veci žalúdok. Hnisavé abscesy sú veľmi bolestivé, no ja som nemala čím utlmiť bolesť. Dievčatko jednoducho muselo vydržať, kým červ konečne vyšiel.“

Na vlastnej koži

Hnisavých abscesov si Mária užila aj na vlastnej koži. Sú dosť časté, asi z jednotvárnej stravy. Navždy jej ich už budú pripomínať jazvičky na nohách. Tiež ju potrápila kožná alergia, telo mala rozdriapané do krvi. A ochorela aj na mononukleózu. A to bola ešte rada, že to nebol týfus.

„Mala som ísť práve na školenie do Kostariky. Z lietadla som však vystúpila s horúčkou. Najprv mi diagnostikovali týfus, ale povedali, že pokojne môžem pokračovať v ceste. V 40-stupňovej horúčke som však odpadla, tak ma dali do nemocnice.“

Väčší strach než o seba mala však o ženu, ktorú raz priniesli z džungle s ťažkým záchvatom malárie. Bola už v bezvedomí, dehydrovaná, nekomunikovala, neprehĺtala.

„Dala som jej jediné dve infúzie, čo som mala. Potom som z infúznej súpravy spravila sondu a zaviedla ju do žalúdka. Nemala som však veľkú striekačku, ktorou by sa správne mali vytiahnuť žalúdočné šťavy, aby sa zistilo, či je sonda na správnom mieste. Musela som sa spoľahnúť iba na odhad a podať cez hadičku lieky. Lenže, večer sa žena začala dusiť, zahlieňovať. Bola to hrozná noc. Sužovali ma pochybnosti, či som nespôsobila perforáciu žalúdka, nepoškodila pľúca. Našťastie, asi o dva dni začala žena vnímať.“

Misia na doživotie

Okrem liečenia Indiánov začala Mária aj učiť. V triede mala deti vo veku našich predškolákov, najprv ich musela naučiť držať ceruzku v ruke. Ale deti chodili do školy rady. Cez prázdniny dobiedzali, kedy už zase začne škola.

„Školu síce berú najmä ako atrakciu, ale uvedomujú si, že naučiť sa písať a čítať je dobrá vec. Hoci väčšina sa živí lovom a pestovaním ovocia a zeleniny na maličkých farmách, najmä mladí čoraz častejšie chodievajú do Venezuely, ktorá susedí s ich územím. A tam všeličo vidia, robia, zisťujú, že vzdelanie je potrebné. Preto, hoci som aj čo-to pochytila z domorodej reči, snažila som sa hovoriť s nimi výlučne po anglicky. Dnes je už nevyhnutné, aby sa ju naučili.“

Prvý rok bola Mária na misii vždy aj s belošskou učiteľkou, druhý rok už žila skoro stále sama. Bývalo jej čoraz smutnejšie za domovom. Po dvoch rokoch sa rozhodla vrátiť.

Posledný deň bol krásny. Indiáni pripravili rozlúčkový program, spievali, každý sa sestričke poďakoval. Pri odlete všetci plakali.

„Kamarát, čo ma bral lietadlom, to z letiska ešte obrátil a naposledy preletel úplne nizučko ponad dedinu. Všetci vyšli pred domy, decká ešte dlho bežali za lietadlom a kývali.“

Domov sa Mária vrátila presne na Vianoce. Prišla však s tým, že sa medzi Indiánov určite vráti.

„Chcem, aby to bolo moje celoživotné poslanie.“

Na misiu pôjde znovu asi o rok. Ale už nie sama. Našla si totiž lásku. Spoznali sa cez listy. Mária napísala z Guayany článok do cirkevného časopisu adventistov a ozval sa jej mladý muž z Moravy. Chcel radu, lebo sám premýšľal o misijnej ceste.

„Začali sme si písať, až z toho boli 50-stranové listy. Prvý raz sa videli až po Máriinom návrate, na bratislavskej Hlavnej stanici.

A ďalej je to už ako z červenej knižnice. V júli bude svadba a do Guayany, alebo kdekoľvek inde na svete, kde treba pomáhať, sa už vyberú spoločne.

FOTO – MÁRIA MURÁŇOVÁ