Deti tu mávajú večerné diskotéky, niekoľkokrát tu spali. Nič ich nemátalo, akurát strašili jeden druhého.

Na duchov neverí ani pani Elena, ale nevysvetliteľným veciam, ktoré sa stali v jej byte, vôbec nerozumie.

„V obývacej izbe som mala na plafóne veľký luster. Raz, keď som prišla domov, bol rozbitý na márne kusy. Pritom nespadol a nerozbil sa na zemi, ale rozletel sa na tisíc kusov vo vzduchu. Upevnenie k plafónu však držalo aj naďalej dobre. O niečo neskôr sa príhoda zopakovala. Kúpila som vzácnu stolovú lampu s cibuľovým vzorom. Aj na tej sa sklo rozletelo bez toho, aby sa lampa prevrátila, alebo spadla na zem. Do tretice som zas našla plastový vypínač vyletený zo steny,“ hovorí Elena.

Keďže všetky čudné javy súviseli s elektrinou, napadlo jej, že by mohlo ísť o silný elektrický výboj. Elektrikár, ktorého privolala, však nad tým krútil hlavou. Silný výboj sa síce občas objaví, nemá však takú silu, aby rozbil ťažké sklenené tienidlo. Zväčša rozmetá iba žiarovku.

Strašia len novinári

Byt v Buglerovskom dome nie je v Kremnici jediný, kde sa dejú zvláštne veci. V starých kremnických domoch vŕzgajú schodištia, aj keď po nich nikto nejde, záhadne sa zapaľujú svetlá, predmety padajú z poličiek len tak z ničoho nič. Mnohí ľudia si myslia, že v starých domoch straší. Ale nielen v Kremnici.

Jeden zo „strašidelných“ domov je aj v dedinke Kriváň neďaleko Detvy. Nemá žiadne točité vŕzgajúce schody, ani záhadné podzemné priestory, ani kamenné výklenky. Je to obyčajný dedinský dom, aké sa stavali v 70. rokoch dvadsiateho storočia. Už dlhé roky stojí neobhodený na konci dediny a viaže na seba veľkú pozornosť. Niektorí ľudia sa okolo neho boja prechádzať, iní sa strašidelným silám v ňom iba smejú.

„Bývam kúsok od neho už odvtedy, ako ho postavili,“ hovorí starší obyvateľ Kriváňa. „Keď sa pozriem z okna, vidím do jeho záhrady. Nikdy sa v ňom nič podozrivé nedialo. Žiadni duchovia ani príšery. Jediné, čo tu straší, sú už niekoľko rokov dotieraví novinári. Lezú cez plot a potom vypisujú hlúposti. Vôbec ich netrápi, že idú bez povolenia na súkromný majetok. A tie sprostosti, čo im narozprávajú chlapi v krčme. Vraj tam straší preto, lebo materiál na stavbu brali z cintorína. Nezmysel. Poznal som majiteľov, boli to jednoduchí ľudia, ktorí celý život dreli, aby dom postavili. Ich potomkovia dom buď predať nechceli, alebo sa im to nepodarilo. Tak stojí prázdny. Ale čo koho do toho?“ pýta sa viac sám pre seba muž, ktorému vždy pohne žlčou, keď vidí pred bránou domu zastať auto so zvedavcami. Nebýva ich málo a väčšine obyvateľov Kriváňa už idú poriadne na nervy.

A pritom nenájdete nikoho, kto by mohol nejaké záhady v dome potvrdiť.

Ľudia sa radi boja

Objasniť takéto záhady sa snaží predovšetkým parapsychológia. Pravda, podľa svojho metra, ktorý záhadu často ešte viac zamotá.

Psychológia ide na to úplne ináč. Snaží sa pochopiť, čo sa deje s ľudskou mysľou, že je schopná na strašidlá veriť.

Podľa PhDr. Jindřicha Cupáka z Psychiatrickej nemocnice v Kremnici strašenie poskytuje priestor všetkému nelogickému, detskému a záhadnému, čo sa odohráva v našej mysli. Podieľa sa na tom viacero momentov. Jedným zo základných je eidetická vloha, teda schopnosť vybaviť si bez vonkajšieho podnetu predchádzajúce zrakové či znakové obrazy. V presnom tvare i farbe. Zanedbateľné nie sú ani emočné stavy – stavy obáv, strachu, nádejí, či dokonca túžba po nesmrteľnosti a kontakte s nežijúcimi osobami. Ak sa k tomu pridružia vonkajšie podmienky – napríklad šero, tma, blesky na oblohe, je to dokonalá živná pôda pre strašidelné pocity. S takýmito pocitmi sa psychológovia stretávajú u ľudí bežne.

„Veľkú úlohu zohrávajú pritom ilúzie,“ hovorí psychológ. „Je to niečo podobné, ako keď chodí hubár po lese a sústreďuje sa na hľadanie. List v diaľke mu potom pripadá ako hríb. Alebo keď s napätím očakávame nejakú návštevu. Aj nepatrný zvuk nám môže pripadať ako klopanie na dvere. Je to jav, ktorý bežne pozorujeme, ak pozornosť klesá, alebo naopak, ak je zvýšená.“

Zmyslami nám môžu zatriasť aj emočne podmienené ilúzie. Predstavte si, že sa nachádzate sami za šera v lese či na cintoríne. Svoje podvedomé obavy dokážeme v takej situácii vyladiť až na taký stupeň, že by sme boli ochotní odprisahať, že za najbližším náhrobkom sa čosi mihlo. Každému zvuku dávame konkrétny obraz, odvodený zväčša od toho, čoho sa najviac obávame.

O vízii zas hovoria odborníci v prípade, keď si sami privoláme živú predstavu. Nejde o patologický stav, pravda, ak sa nevymkne kontrole. Vtedy už môže prísť k halucináciám, ktoré sú chorobným stavom vyžadujúcim liečbu.

Všeobecne možno povedať, že ľudia sa radi boja. Inak by nevznikali knižné či filmové horory, thrillery, ani povesti o strašidelných domoch. Aj tu má psychológia vysvetlenie. Ak sme v bezpečí, je nám blízka túžba zažiť niečo nevšedné, hrozné. Žijeme totiž v dvoch svetoch – skutočnom a vo svete fantázie. Reálny svet si ukladáme v pamäti. Mozog abstrahuje, dokáže kombinovať. Vnímanie je ovplyvnené pozornosťou a ak tá ochabne, nastupuje predstavivosť.

Lietajú okolo vás strašidlá? Vydiskutujte si to s vlastným mozgom!

Strašidelné domy – ťahák pre turistov

Asi najpríťažlivejšie sú pre duchov britské ostrovy. Tam vari v každom starom dome aspoň trochu straší. Angličania, Íri či Škóti dokázali z toho dobre vyťažiť a zo strašenia urobili skvelý biznis. Najnavštevovanejšie sú práve tie domy a hrady, ktoré majú nejakého ducha či záhadné javy.

Za najstrašidelnejší dom vo Veľkej Británii sa považovala fara v Borley neďaleko Sudbury. Postavili ju v 19. storočí na mieste oveľa staršej budovy, ale čoskoro v nej vraj nechcel žiť nikto. Zvony zvonili samy od seba, kľúče vyskakovali zo zámkov, v neobývaných miestnostiach sa prechádzala záhadná postava. V roku 1939 zhorela fara do tla, no záhadná postava sa vraj aj naďalej objavovala aj v ruinách. Zvláštne javy prestali až po tom, čo pochovali lebku ženy, ktorú našli pod dlážkou pivnice na fare. Manželka posledného farára v Borley, Lionela Foystera, oveľa neskôr priznala, že za strašidelné udalosti bol vo veľkej miere zodpovedný jej manžel. Údajne ich sám inscenoval.

Turisti radi navštevujú aj dedinku Pluckley v juhovýchodnom Anglicku. Tá je v počte strašidiel jednotkou. Máta ich v nej rovný tucet. Nečudo, že turistický ruch sa v tejto časti Anglicka zvýšil a majitelia obchodíkov či predavači suvenírov sú spokojní.

Počas prechádzky po Pluckley vraj môžete stretnúť strašidelný koč so záprahom, obeseného učiteľa, nariekajúci prízrak či záhadnú červenú lady Deringovú. Žila v 12. storočí a jej duch vraj straší pri tamojšom kostole sv. Mikuláša dodnes. Podľa legendy ju pochovali v prepychových šatách a do rúk jej vložili červenú ružu. Jej telo uložili do siedmich olovených truhiel a spustili do krypty pod kostolom. Prečo ju takto po smrti uväznili, už legenda nehovorí.

Pred piatimi rokmi strašilo dokonca aj v budove najstaršieho kolégia v Cambridgi, takže jeho vedenie uvažovalo o tom, že tam pozve exorcistu. Pokojný život študentov a zamestnancov rušil údajne mátajúci nepokojný duch bývalého člena kolégia Francisa Dawesa, ktorý pred viac ako 200 rokmi spáchal samovraždu. Dvaja majordómovia vraj videli zahalenú postavu, ako sa pomaly pohybuje po miestnosti a potom mizne neďaleko miesta, kde našli Dawesovo telo.

,,V tvárach tých dvoch majordómov som čítal absolútny strach, preto nepochybujem, že niečo sa stalo. V kolégiu plnom nespoľahlivých ľudí sú títo absolútne spoľahliví,“ povedal podľa The Times teológ Graham Ward.

Univerzitní pedagógovia však nemali na vyháňanie ducha rovnaký názor. Niektorí to považovali za úplne zbytočné, pretože v jeho existenciu neverili, iní boli za s tým, že publicita kolégiu prospeje.

Na cambridgeskom kolégiu však nešlo o prvý takýto prípad. V 18. storočí vypudzovali lomoziace strašidlo z izby jedného študenta a pred pár rokmi vyháňal bývalý dekan temné zjavenie z rohu dvora vedúceho k cintorínu.

Na Balkáne straší Tito

Koncom marca vydala ČTK správu, podľa ktorej straší aj na Balkáne. Nešlo pritom o nijaké anonymné strašidlo, ale o ducha bývalého juhoslovanského prezidenta Josipa Broza Tita, ktorý údajne spolu s ďalšími nepokojnými duchmi blúdi po jednom obytnom dome postavenom na mieste starého vojenského cintorína v juhosrbskom meste Niš.

V roku 1990 tam stavbári vykopali zvyšky tiel vojakov z prvej svetovej vojny a postavili domy pre rodiny vojakov. Nájomníci dnes tvrdia, že ich v noci rušia zo spánku záhadné kroky na streche a čudné zvuky.

„Na stene našej spálne sa vždy, keď vonku na cintoríne prší, objaví obraz maršala Tita,“ povedala jedna nájomníčka.

Titov hrob je však od roku 1980, keď takmer 88-ročný prezident bývalej Juhoslávie zomrel, v Belehrade.

Nič z toho nepripúšťa racionálny armádny dôstojník.

„Predsa nebudeme veriť na duchov. Myslím si, že tie strašidelné reči šíria naše ženské.“

Vysvetlené záhady

Strašidlá nedajú spávať nielen tým, ktorí na ne veria, ale ani vedcom, ktorí sa už dávnejšie pokúsili niektoré záhady objasniť. Vo viacerých prípadoch sa im to podarilo.

Pred rokmi podnikli napríklad krížovú výpravu na strašidelný dom v Netherfielde, pretože tajomné tlčenie a búchanie tam už dlhé roky znepríjemňovalo život obyvateľov. Rozlúštená hádanka všetkých pobavila. Na vine bola uvoľnená pružina v budíku, ktorá vydávala čudné zvuky. Podobne to bolo v prípade strašidelného domu v grófstve Yorkshire. Tam spôsobovala záhadné zvuky nestabilná pôda pod domom.

No a, samozrejme, v mnohých prípadoch išlo o podvody. Strach ľudí využívali napríklad pašeráci. Aby unikli pozornosti, nafarbili koňa bielou farbou. Okrem hlavy. Vyvolali tak zdanie bezhlavého koňa, za ktorého zapojili voz osvetlený lampášmi.

* * *

Záhadné zvuky v domoch nepovažujú za nič mimoriadne ani stavbári. Podľa majiteľa stavebnej firmy M. Jurču môžu mať zdanlivo záhadné zvuky stovky dôvodov. Zle tesniace okná, pohyb terénu pod domom, pukanie stavebného materiálu, otriasanie domu, ak je v blízkosti cesta. A tak ďalej, a tak ďalej…

Napriek tomu, že mnohé záhady možno jednoducho vysvetliť, iné zostanú záhadami. Ale o tom to je. Veď ľudia sa radi boja.

FOTO SME – JÁN KROŠLÁK