„Picasso vidí všetko,“ hovorieval Henri Matisse.

„Matisse je jednoducho Matisse. Odstránil všetko, aby objavil vesmír,“ reagoval Pablo Picasso.

Vzájomný rešpekt, ale i rivalita. Picasso bral Matissa ako jediného umelca, ktorý mu mohol konkurovať. Matisse občas prijal hru o absolútne výslnie na svetovej scéne a vždy ho zaujímalo, čo robí Picasso. Ich stretnutia pripomínali súboj titanov. Bol medzi nimi rozdiel dvanástich rokov, ale vnímali sa ako umelci, pre ktorých pojem generácia neexistuje. Impulzívneho Picassa dráždila Matissova noblesná preduchovnenosť a intelektuálny rozmer. Matisse zase obdivoval Picassovu štýlovú virtuozitu.

Dnes sa Matisse a Picasso opäť postavili do svetiel rámp prvej veľkosti. V londýnskej galérii Tate Modern práve dnes otvárajú rozsiahla retrospektíva, ktorá prostredníctvom stovky špičkových diel predstavuje obidvoch umelcov najmä cez ich vzájomný vzťah a porovnávanie príbuzných výtvarných motívov. Ich spoločný dialóg bude mať po Londýne pokračovanie v Grand Palais v Paríži a Múzeu moderného umenia v New Yorku.

Rozkoš z bytia

Obrazy Francúza Henriho Matissa (1869 – 1954) sú ovplyvňované zážitkami. Potrebuje človeka alebo tvár, pohyby, výraz, potrebuje veci a priestory, aby mohol začať. Potom vyčisťuje, zhusťuje, pretvára, ale v stálom kontakte s modelom. Chce vnútornú víziu, ale vyrovnanú so skutočnosťou. Preto ho tak zaujíma tvár, v ktorej sa mu sústredil človek.

„Tvoriť znamená vyjadrovať to, čo máme v sebe,“ hovorí Matisse. „Každé tvorivé vypätie prebieha vo vnútri. Ale aj cit chce byť neustále nasycovaný. Uskutočňuje sa tak pozorovaním javov okolitého sveta. Tu zreteľne vystupuje proces, ktorým sa umelec postupne vyrovnáva so svetom. Vžíva sa do neho, až objekt, ktorý kreslí, sa stane súčasťou jeho samého. Až sa ho zmocní natoľko, že ho môže vyjadriť na plátne tak, akoby sám bol jeho stvoriteľom.“

Picasso berie prvky reality a dáva ich do nových súvislostí. Zachytáva nepokoj, aby vystupňoval drámu, ktorú v sebe cíti. Matisse je slnkom vesmíru. Ľudia i veci prichádzajú do jeho blízkosti zaťažené smútkami života a on ich prežiaruje, zjednodušuje, zharmonizuje, premení v tichú radosť a rozkoš z bytia.

U nikoho iného nemajú obrazy také premenlivé tváre ako u Pabla Picassa (1881 – 1973). Jeho tvorba sa vyvíjala neustálym zamietaním dosiahnutého výrazu. Na obrazy maľoval všetko, čo v živote a umení miloval. Vždy sa dotýkal silných životných pocitov, ale ako rástlo jeho dielo a osobnosť, bol schopný pozerať sa do srdca ľudí a do skladby vecí, ale aj vytvárať obrazové parafrázy spoločenských dejov, ktoré otriasli minulým storočím.

„Neviem prečo má mať slovo hľadanie pre moderné maliarstvo taký význam,“ hovorí Picasso vo svojom rozhovore s Christianom Zervosom z roku 1923. „Podľa môjho názoru hľadanie v maliarstve úplne nič neznamená. Rozhodujúce je nachádzanie. Všetci vieme, že umenie nie je pravda. Umenie je lož, ktorá nás učí chápať pravdu, či aspoň pravdu, ktorú môžeme ako ľudia pochopiť. Umelec musí vedieť, ako ostatných presvedčiť o pravdepodobnosti svojich klamstiev.“

Laboratórium umenia

Výstava Matisse a Picasso je pre Tate Modern udalosťou sezóny. Jej riaditeľ Nicholas Serota však upozorňuje, že aktivity sa tým ani zďaleka nekončia.

„Súbežne s ňou je sprístupnená výstava Kolekcia 2002, ponúkajúca nový pohľad na naše zbierky. Vytvorili sme oddelenia podľa tradičných kategórií – akt, zátišie, krajina a podobne, v ktorých sa však prezentujú diela v nových vzťahoch. Lekníny Clauda Moneta sú oproti environmentu Richarda Longa, zátišie Paula Cézanna v blízkosti konceptuálnej inštalácie Damiena Hirsta. Chceli sme upozorniť na nové vnímanie vecí, ktorými sa zaoberali umelci rôznych epoch. Vťahujeme diváka do nových súvislostí a harmonizujeme výtvarný jazyk dneška s minulosťou.“

Tate Modern je zároveň priestorom pre novodobé laboratórium umenia. Pravidelné lektorské prehliadky pre školy, rodiny a iné spoločenstvá, programy pre mladých ľudí vo veku od 15 do 23 rokov s názvom Raw Canvas (surové plátna), ale i pripravované júnové sympózium s názvom Drawing from the Imagination (kreslenie z predstavivosti) či Letnú školu obsahujúcu diskusie, kurzy, prehliadku filmov, konferencie a sympóziá umelcov, kritikov a spisovateľov.

„V sesterskom Tate Britain sme koncom apríla sprístupnili nové výskumné centrum Hyman Kreitman, v ktorom majú záujemcovia k dispozícii celú databázu knižnice a archívu Tate,“ hovorí Serota. „Po prvýkrát sme vytvorili integrovaný priestor, v ktorom sa na špičkovej technickej báze spájajú zbierky s priestorom pre štúdium, archívom a premenlivými expozíciami. Neustále pokračujeme vo vytýčenom zámere: priblížiť umenie ľuďom.“

Umenie hrou

Riaditeľove slová sa napĺňali o niekoľko metrov ďalej. Skupinka stredoškolákov sedela pred obrazom Arshila Gorkyho. Lektorka približovala obraz, jeho autora v kontexte celej expozície i vývoja umenia 20. storočia. Na záver prišiel čas na otázky.

„Čo si myslíte o týchto tvaroch? Čo vám pripomínajú?“ skúšala lektorka predstavivosť svojich klientov.

Po chvíli sa zdvihol príliv odpovedí.

„Je to hlava pravekej ryby, ktorú vyplavila bájna Atlantída,“ odpovedá blondínka z londýnskeho college.

„Pripomína mi to súčasnú architektúru, ktorá rozbíja priestor,“ oponuje tínedžerský vzdelanec v okuliaroch a svoje tvrdenie podporuje názorným ukázaním dekonštruktivistickej linky.

„Pre mňa sú dôležité farby. Farba ako emócia,“ zasnene hovorí čiernovláska, ktorá si z tváre vytvorila piercingovú etiketu.

O čosi ďalej sedí pred Picassovou kubistickou kompozíciou školopovinný dorast so skicármi v rukách. Vzor je lákavý, ale prvý pohľad na ich výtvarné diela vyvádza z omylu. Picasso je prítomný len veľmi vzdialene – takmer až duchovne. Kantori netrvajú na presnom prepise. Dôležité je vedomie súvislostí a najmä originálna kreativita budúceho umelca.

„Samozrejme, že by som vedela skopírovať Picassa,“ sebavedome odpovedá štrnásťročná Anelie. „Ale načo by som to robila? S tým by nebol spokojný ani on, ani ja. A tak si teda kreslím voľnú interpretáciu.“

Turbínová hala

Tate Modern je výsledkom londýnskeho svätenia miléniového ošiaľu. Monumentálna budova s 99-metrovým komínom bola kedysi elektrárňou, z ktorej švajčiarski architekti Jacques Herzog a Pierre de Meuron urobili vo svojom projekte z polovice 90. rokov stánok umenia. Citlivosť, s akou pretavili turbínovú halu do veľkorysej dvorany, prehľadná komunikácia a ponechanie pôvodného konceptu z tehál do novej interpretácie im pred rokom vyniesla Pritzkerovu cenu – akúsi architektonickú „nobelovku“. Faktografia tvrdí, že Švajčiari vytvorili výstavnú plochu so 7827 metrami štvorcovými, pričom ďalších 1300 metrov štvorcových pridali pre premenlivé expozície.

Samotný interiér Tate Modern je vytvorený ako rozhľadňa na londýnsku panorámu. Oproti komínu sa na severnej strane Temže týči kupola katedrály svätého Pavla, ku ktorej architekt sir Norman Foster vystaval peší Miléniový most.

Náhoda je potlačená do minima. Prostredie je doslova nasýtené detailnou spoluprácou architektov, ktorí komunikujú aj cez nánosy storočí. Renesancia si preklenula cestu k hi-tech architektúre. So súmrakom sa dialóg mení na divadelnú scenériu. Tate Modern sa zahaľuje do pestrofarebnej kulisy a pre divákov zostávajú oči pre úžas. Picasso, Matisse, Dalí, Warhol symbolicky vychádzajú z výstavných priestorov Tate Modern a voľne sa dostávajú do ulíc. A v povetrí rezonuje veta: priblížiť umenie ľuďom.

Autor: ĽUDO PETRÁNSKYLondýn – Bratislava