Jujiho Makana a jeho priateľku Minu Takahaši doviezol palestínsky taxikár k vojenskému stanovišťu. Dostal zaplatené, obrátil auto a zmizol. Palestínčania v Betleheme sa obyčajne o turistov smerujúcich k Chrámu narodenia Pána príliš nezaujímajú. V stredu 17. apríla však upierali v šoku oči na mladú japonskú dvojicu, ako sa vychádzkovým krokom blíži k vojnovej zóne. Len o pár desiatok metrov ďalej prebiehala už dva týždne normálna bojová operácia. So streľbou, s mŕtvymi. Japonci šli podľa trasy vyznačenej v turistickom bedekri. Až fotoreportéri v ochranných vestách ich zastavili a upozornili na guľkami čerstvo rozryté múry a ťažkú vojenskú techniku. Stotisícové mesto Betlehem pozná svet predovšetkým ako rodisko Ježiša Krista. Už 1600 rokov stojí na posvätnom mieste – dnes Námestí jasličiek – Chrám narodenia Pána, obľúbený cieľ pútnikov i turistov. Vyše mesiaca je však Betlehem zároveň „len“ ďalším palestínskym mestom na zvrchovanom území izraelského štátu, v ktorom sa skrývajú teroristi. V reakcii na nekončiacu sériu mimoriadne krvavých a bezohľadných útokov na civilistov začal Izrael najtvrdšiu vojenskú akciu na okupovaných územiach za posledné dve desaťročia.

Nadránom 2. apríla prišla armáda aj sem. Z hotela v susedstve chrámu, ktorý ostreľovali izraelské tanky, vybehlo na poslednú chvíľu pár tuctov chlapov. Uchýlili sa – aj so zbraňami – do chrámu.

„Ponúkli sme im jedinú vec: vyjsť pokojne von, aby sme ich mohli prezrieť. Tých, ktorí nie sú na zozname hľadaných, samozrejme prepustíme,“ povedal novinárom poručík Marcel Aviv.

Pod krídlami Pána

V dejinách vojen bývala posvätná pôda často posledným zúfalým útočiskom pred nepriateľom. Podľa starého nepísaného pravidla zbrane do chrámu nepatria. Ostreľovanie či bombardovanie svätostánku sa považuje za akt barbarstva a útok na vieru. V praxi však vyzerá všetko oveľa prozaickejšie. V kresťanskom Chráme narodenia Pána sa de facto bojovalo – Palestínčania z okien strieľali na izraelských vojakov, tí paľbu opätovali.

Múry tohto chrámu už videli kadečo. Križiaci ho prestavali až do dnešnej podoby pevnosti. Hlavná Brána pokory je len 130 centimetrov vysoká diera. Pôvodný vysoký klenutý vchod zamurovali v časoch otomanskej ríše, aby sa dnu nedostali vozy rabujúcich „nevercov“. K pôvodnému kostolu boli pristavené ďalšie kaplnky. Chrám má pôdorys obrovského krucifixu a k hlavnej katedrále je pristavených viacero budov rôznych mníšskych rádov. Komplex má dnes asi 12 kilometrov štvorcových. Od polovice 19. storočia sa oň delia tri kresťanské cirkvi – rímskokatolícka, arménska a grécka ortodoxná.

„Ľudia si nevedia predstaviť, ako tu trpíme,“ telefonoval novinárom po jedenástich dňoch obliehania katolícky kňaz Amdžad Sabbara. „A nikto nerobí nič preto, aby sa to skončilo.“

Izrael síce okamžite sľúbil, že chrám nepoškodí, ale k obliehaniu sa postavil s pevným zámerom – dostať do rúk asi tridsať ozbrojených mužov, o ktorých jednoznačne tvrdí, že sú na zozname hľadaných. Tí ostatní sú považovaní za rukojemníkov. Niektorí mnísi vypovedajú, že v chráme zostávajú dobrovoľne. Izraelská strana však o tom silne pochybuje.

„Mníška“ so samopalom

Po prvých správach, že v obľahnutí zostalo tristo ozbrojencov, sa počet upresní na vyše dvesto s tým, že ide o asi tridsiatku bojovníkov z neslávne známych skupín Hamas a Fatah. Ostatní sú palestínski policajti s legálne držanými pištoľami a civilisti, medzi nimi kňazi a dokonca štyri mníšky.

Na kamennú dlažbu v miestach, kde stáli biblické jasličky, si Palestínčania prestreli koberce. V noci ich strážia múry s fragmentami vzácnej mozaiky zo 4. až 6. storočia.

„Nemali sme vodu celé dni, zostalo len veľmi málo jedla,“ telefonoval 11. apríla muž, ktorý sa predstavil ako palestínsky policajt Abú Mohammad. „Je tu v noci veľmi, veľmi zima.“

Ozbrojenci údajne patria k dvom skupinám – k radikálom blízkym Arafatovmu hnutiu Fatah, ktorých Izraelčania prezývajú „Tanzim“, a k Hamasu. V chráme sa vraj „ubytovali“ oddelene – Tanzim v ortodoxnej sekcii a Hamas v rímskokatolíckej. Kňazi, ktorým sa v priebehu obliehania podarilo opustiť chrám, podali rozporné výpovede o zaobchádzaní týchto ľudí s tými ostatnými. Veliteľ operácie Ronny Numa informoval, že kamery v chráme zachytili, ako ozbrojenci bijú kňazov a divo pobiehajú po modlitebniach. Novinárom však premietli len dvojsekundový záznam postavy v rúchu mníšky so samopalom M-16, ako prechádza balkónom pod klenbou kostola.

„Z času načas na nás strieľajú. Odpovedáme rovnako. Majú všetky typy zbraní. Kalašnikovy a M-16,“ uviedol izraelský poručík Tamir Milrad.

Zastrelený zvonár

„Apelujeme na medzinárodné spoločenstvo, štáty sveta, aby nás prišli zachrániť,“ vyzval v televízii po začiatku blokády námestia otec Ibrahim Faltas, františkánsky kňaz . Záznam nakrútil štáb talianskej televízie RAI, ktorý bol náhodou v chráme práve vtedy, keď to vypuklo.

„Kým neurobíte niečo, aby ste to vyriešili, sme v skutočnom a veľkom nebezpečenstve, že nás v hociktorej chvíli zmasakrujú.“

Talianskych novinárov i niekoľko ďalších západných cudzincov z Betlehema vyviedli na zásah ich vlád už na druhý deň po začiatku blokády.

„Naskočili sme do obrnených vozov hneď, ako zastavili vonku. Bolo to veľmi nebezpečné,“ vypovedal neskôr reportér RAI Mario Innaro.

O františkánov mal vraj veľký strach.

Obavy otca Faltasa sa však napokon nenaplnili – jeho samotného zachytil objektív neskôr pri tom, ako na znamenie pokoja dáva bozk ozbrojenému izraelskému vojakovi.

„Ak by sme chceli zasiahnuť vojensky, mohli by sme to ukončiť za necelú polhodinu, ale nechceme. Chceme to ukončiť pokojne,“ vyhlásil veliteľ Numa.

Už 4. apríla však padla prvá nevinná obeť. Zvonár Samir Ibrahim Salman sa na svitaní vybral, tak ako vždy, do práce. Tesne pred bránou chrámu ho trafila do pŕs guľka ostreľovača. Trvalo hodiny, kým na námestie prišla sanitka. Muž medzitým vykrvácal.

„Vyzváňal každý deň na svitaní už od roku 1967. Takmer každý v Betleheme ho poznal,“ povedal jeho príbuzný Anton Salman.

„Zjavne nevedel, že mu niečo hrozí. Bol to jednoduchý človek, ktorý strávil väčšinu času v kostole. Nikdy nikomu neublížil.“

Palestínčania tvrdia, že zvonára zastrelili izraelskí vojaci. Armáda však oponuje, že v tom čase na námestí nik z vojakov nestrieľal.

Na druhý deň vojaci oznámili, že pomohli ujsť štyrom kňazom.

„Štyroch kňazov vzali vojaci von bez toho, aby to teroristi zbadali,“ oznámil hovorca armády.

Vojaci vraj pritom nevstúpili do chrámu.

Psychologická vojna

Izraelská armáda si napokon vyskúšala rôzne netradičné postupy. Nad komplex chrámu vyletel výzvedný balón v tvare torpéda. Ozbrojencov podrobili psychologickému nátlaku – z tlampačov na nich spustili zosilnený hluk helikoptér, brechot psov a výzvy zraneným, že sa majú vonku nechať ošetriť. Na námestí postavili žeriav, ktorý vyniesol do výšky obrnenú kabínu s ostreľovačom. Ostreľovač čoskoro zranil arménskeho mnícha. Armáda sa k svojmu omylu priznala.

Po troch týždňoch obliehania – 23. apríla – sa v kongresovom centre Dom mieru v Betleheme začali oficiálne vyjednávania tímov oboch strán.

Američania radia ukončiť situáciu podobnou dohodou, aká uzavrela blokádu mesta Ramalláh, počas ktorej bol palestínsky vodca Jásir Arafat mesiac uväznený v niekoľkých miestnostiach svojho sídla. Vydať teroristov z izraelského zoznamu zahraničným sprostredkovateľom, ktorí ich eskortujú do palestínskeho väzenia v Gaze. Izraelská strana je ochotná ustúpiť len v tom, že teroristov neuväznia v Izraeli, ale v tretej krajine. Čo znamená vlastne znemožnenie ich návratu do Izraela.

Potrava – suchá citrónová kôra

V tom čase už kolovala správa, že za múrmi chrámu jedia suchú citrónovú kôru a trávu.

„Nemáme žiadne jedlo a k vode sa dostaneme ťažko, pretože každý, kto sa vyberie k studni, sa ocitne v paľbe izraelských ostreľovačov. Sú všade, všade okolo nás,“ povedal agentúre Reuters telefonicky nemenovaný ozbrojenec.

Tvrdil však, že morálka je stále vysoká.

„Sme jednotní. Každý deň sa stretne výbor ľudí. Snažíme sa nájsť cestu von z tohto problému,“ tvrdil. „Nemáme čím vybrať guľky. Nemáme nijaké lieky ani utišujúce prostriedky. Obviažeme im teda nohy a keď sa ich stav zhorší a hrozí im smrť, sú voľní, a vezmú ich na lekárske ošetrenie,“ vypovedal ďalej o stave ľudí vo vnútri chrámového komplexu.

Izrael vyslal vojenské sanitky – zranených odvážali do vojenskej nemocnice.

„Ošetril som ich rovnako všetkých, ozbrojencov aj rukojemníkov. Sú v hroznom stave. Vyzerajú zle, hrozne páchnu,“ povedal 29. apríla agentúre Reuters mladý vojenský medik Eran Wulich.

Zároveň začala izraelská strana dovážať ku chrámu jedlo – denne päťdesiat porcií určených iba pre civilistov. To opäť vyvolalo protesty.

„Nikto dnes z chrámu nevyjde, hlavne pre spor o jedlo. Izraelčania ponúkli zabezpečiť 50 jedál pre 180 ľudí. To je neprijateľné,“ vyhlásil starosta Betlehema Hanna Násir, keď už bolo dohodnuté prepustiť z chrámu 18 civilistov.

K raneným v ten deň – pondelok 29. apríla – pribudol mŕtvy. Nidal Abajat, 28-ročný príslušník ozbrojenej skupiny Brigád mučeníkov od Al-Aksá. Ostreľovač ho zasiahol v záhrade chrámu. Nidal údajne pálil naslepo na pozície nepriateľa. Musel už vedieť, že dohoda je na spadnutie.

Na druhý deň však z chrámu vyšlo nakoniec 26 namiesto pôvodne oznamovaných 18 civilistov. Vyšli v husom rade a jeden po druhom predložili vojakom svoje dokumenty. Väčšinou mladí muži. Vojaci im ponúkli koláč, jablká a vodu, ale odmietli. Asi polovicu tvorili palestínski policajti, zvyšok civilisti. Policajného dôstojníka odviedla armáda zvlášť, ostatní nastúpili do autobusu. Jedného človeka odviezli na ošetrenie.

„Myslím si, že väčšinu z nich po identifikácii prepustíme,“ povedal člen izraelského rokovacieho tímu.

Kam s teroristami?

So začiatkom druhého mesiaca blokády začali ozbrojencom nervy povoľovať. Prvého mája sa odohrali zrejme najhoršie prestrelky. Izraelskí vojaci zaútočili plameňometmi – zapálili dve miestnosti v chrámovom komplexe a zranili najmenej jedného človeka. Z chrámu vyšli v ten deň dvaja ľudia – oboch vojaci zadržali, jedného poslali do nemocnice.

Práve v ten deň sa izraelská armáda stiahla z Ramalláhu a Arafat po prvý raz slobodne vystúpil na verejnosti. Zúril. Za uvoľnenie svojho sídla vydal šiestich ľudí, ktorých americkí a britskí sprostredkovatelia previezli do palestínskej väznice v Gaze. Obliehanie v Betleheme nazval zločinom.

V utorok ráno 7. mája pristavili izraelskí vojaci k Námestiu jasličiek prázdne autobusy a začali inštalovať kovové detekčné rámy, ktorými mali jeden po druhom prechádzať nedobrovoľní i dobrovoľní zajatci z chrámu. V bočných uličkách sa už začali schádzať príbuzní ľudí zadržaných v chráme.

„Palestínsky tím vraví – žiadny exil, žiadne uväznenie, žiadne vypočúvanie,“ povedal ešte 28. apríla vyjednávač Imad al-Natšeh.

Nakoniec však ustúpili – väzenie v exile pre trinástich a zadržanie v palestínskom väzení s ďalším vyšetrovaním pre ďalších 26 mužov.

Prevoz britským vojenským lietadlom cez tretiu krajinu (Egypt alebo Jordánsko) do Talianska, ktorý na poslednú chvíľu dohodli americkí a britskí vyjednávači, sa však nekonal. Taliani sa veľmi ostro ohradili – vraj ich neinformovali. „S akým štatútom prídu tí teroristi do Talianska?“ pýtal sa minister obrany Antonio Martino. Keď sa už zdalo, že ľudia v chráme strávia ďalšiu - a možno nie jednu - studenú noc, našlo sa kompromisné riešenie: včera ráno odletelo trinásť palestínskych bojovníkov do väzenia na Cypre, neskôr ich však majú prijať v Európe. Dvadsiati šiesti poputovali autobusmi do väznice v Gaze. Ostatní postupne vyšli von - naposledy desiati zahraniční mieroví aktivisti, ktorých musela z baziliky nasilu vyviesť izraelská polícia.

„Nie je to fér vyhostiť mužov ďaleko od ich žien a detí,“ povzdychol si Ibrahim Abajat po 38 dňoch ozbrojeného odporu v Chráme narodenia Pána. Po roku a pol tzv. druhej intifády a po tisíc štyristo jej obetiach. Po polstoročí najkomplikovanejšieho konfliktu tejto planéty.

Spracovala BAŠA JAVŮRKOVÁ