...Ráno vstávam pred šiestou, niekedy skôr, okolo piatej, a idem na malý kopček za dedinou. Sadnem si na veľký čierny kameň, pritom vyplaším zopár jašteríc alebo hadov, a spievam, čítam Ezechiela. Krátko pred siedmou vyjde slnko. Nikdy tu nie sú červené zore. Dni sa neskracujú ani nepredlžujú...
...Aké zvieratá som už videla: hada, škorpióna, papagája, štípajúce mravce, kolibríka, obrovské sivočierne pavúky.
...Vodu na pitie berieme z potoka. Je žltá, ale čistá. V niektorých tokoch je voda ako coca-cola, to je ale normálna farba. Nepreváram si ju, proste je čistá, ako u nás v horách...
...Niekedy si hovorím, že hádam to ani nie je pravda, že už pol roka som v tomto raji. Ani náhodou mi nechýbajú vymoženosti moderného sveta. Možno e-mail, aby som vedela, čo je s vami, ale to je naozaj všetko. Je mi fantasticky, s týmito mojimi Indiánmi. Dúfam, že nikdy neodídem...
To sú úryvky z listov, ktoré ešte koncom minulého roka písala domov, do Bratislavy, dvadsaťpäťročná zdravotná sestra Mária Muráňová. Ako vôbec prvá Európanka žila dva roky na misii v juhoamerickej Guayane. Sama, medzi Indiánmi.
Ako sa mladá žena ocitne uprostred džungle, kde učí a ošetruje Indiánov?
To sa dozviete v sobotu v Magazíne SME.
