Prvá veľká vlna smerovala do tzv. Dolnej zeme začiatkom 18. storočia. Tvorili ju prevažne roľnícke rodiny z horských oblastí Slovenska. Masové rozmery vysťahovalectvo nabralo až v druhej polovici 19. storočia. Odhaduje sa, že v rokoch 1871 - 1914 odišlo zo Slovenska za prácou až 650 000 osôb. Prevládali medzi nimi poľnohospodárski robotníci, drobní roľníci a sluhovia. Pochádzali z Kysúc, Oravy, Turca, Liptova, Šariša, Spiša. Najčastejšou cieľovou krajinou boli USA, kde sa ich v tom čase vysťahovalo okolo pol milióna. Silné prúdy migrantov smerovali aj do Kanady a Argentíny a v Európe do Francúzska a Belgicka.
V medzivojnovom období sa síce životné podmienky väčšiny obyvateľov Slovenska v podstate nezmenili, no k vysťahovalectvu už nedochádzalo v takej miere ako predtým. Cieľové krajiny totiž počet prisťahovalcov obmedzili. Po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov sa ich hranice dokonca takmer uzavreli. V rokoch 1920 - 1938 sa zo Slovenska vysťahovalo okolo 220 000 osôb, z čoho do zámoria približne polovica. Na rozdiel od predvojnového vývoja bolo medzi nimi veľa priemyselných robotníkov zo slovenských miest, a to najmä z Považia, Ponitria a Pohronia.
Slovenskí prisťahovalci pracovali ako robotníci v priemysle, stavebníctve, na farmách, často ako nekvalifikovaní robotníci v najťažších pracovných podmienkach. I keď väčšina z nich odchádzala do zahraničia s úmyslom vrátiť sa domov, mnohí tam zostali natrvalo. Ak mali šťastie, podarilo sa im zbohatnúť a nadobudnúť isté spoločenské postavenie. Ani tých, čo sa vrátili domov, však vždy nečakalo vrelé privítanie. Mnohí z nich boli konfrontovaní s ešte nižšou životnou úrovňou, než ich prinútila na emigráciu. Okrem toho ťažko znášali odcudzenie zo strany svojich blízkych. (joč)
