Hrával s Joan Osborneovou, Lou Reedom alebo Captainom Beefheartom. Miluje čínsky pop zo štyridsiatych rokov a hororové filmy. Rozpráva nahlas o svojom židovstve a obdivuje Mejlu Hlavsu. Newyorský gitarový avantgardný hrdina GARY LUCAS sa začiatkom tohto týždňa predstavil v bratislavskom klube Metro ako sólista, avšak s niekoľkými kuframi gitarového arzenálu. Je to spôsob, akým dnes hrávate?

„Nie, takto hrávam už roky. Milujem hru s kapelou, ale toto je viac ekonomické,“ povedal pre SME Lucas, pán všetkých tých magických gitarových škatuliek. V Metre zahral akustický a elektrický dvojblok, country striedal s hudbou k nikdy nenatočenému filmu sci-fi.

Začínal ako folkový gitarista. Postupne ho ovplyvňovali ďalšie smery, až skončil ako roztržitý profesor, ovešaný káblami a gitarami, ktorý nútil všetky tie efekty, aby ho poslúchali. Toto je jeho posledné sólové turné. Má dosť cestovania a vláčenia nákladu, len aby ukázal všetky odtiene a farby hry. „Nabudúce sa vrátim iba s akustickou gitarou,“ hovorí inštrumentalista, o ktorom The New York Times napísali, že je gitaristom 1000 nápadov.

Beefheartovo srdce

V sedemdesiatych rokoch drel pod taktovkou Leonarda Bernsteina v Yalskom Symfonickom orchestri. Avšak prvý koncert legendárneho undergroundového umelca Captaina Beefhearta v New Yorku zmenil jeho život. „Keď som ho prvýkrát uvidel, prišlo mi na um, že by som chcel robiť iba jednu vec - hrať s Captainom Beefheartom,“ spomína Lucas. Najprv sa stal jeho priateľom, potom manažérom a nakoniec plnohodnotným členom jeho skupiny - hral na albumoch Doc at the Radar Station a Ice Cream for Crow.

O Beefheartovi a jeho šialených učiteľských sklonoch kolujú legendy. „Učil nás aranžovať, aby zvuk niekoľkých ľudí znel ako orchester,“ hovorí. Jednu z Beefheartových krkolomných pesničiek sa učil niekoľko týždňov. „Trvalo to mesiac, kým so to do seba dostal a skladba mala iba dve minúty,“ smeje sa. Captain Beefheart Band sa rozpadol s vizitkou najlepšej avantgardnej skupiny sveta v roku 1984. Nebola to hudba pre každodenný život, avšak táto kombinácia bluesu, free jazzu a rock‘n‘rollu zanechala v histórii populárnej hudby výrazné stopy.

Lucasov Golem

Potom pracoval pre nahrávaciu spoločnosť a produkoval albumy iným umelcom. Až koncert v newyorskej Knitting Factory v roku 1988 ho vtiahol späť do hudby. O mesiac už hral na berlínskom džezovom festivale a neskôr napísal hudbu k Golemovi - oprášenému nemému filmu z roku 1920. „Tento film má blízko k môjmu židovskému srdcu. Milujem hororové filmy a Golem je príbeh, kde sa obe veci prekrývajú,“ hovorí.

Jeho židovský pôvod sa stal základom dvoch albumov Being Busy Born a Street of Lost Brothers, ktoré Lucas nahral pre Tzadik, značku Johna Zorna v edícii Radical Jewish Culture. O čom je toto židovské hnutie? „Je to veľmi dôležité otvorene hovoriť o židovstve,“ vysvetľuje Lucas. „Nás vždy vo svete perzekvovali, čo ma desí. V dnešnej Európe je od čias nacizmu najviac antisemitských nálad.“

Nikdy sa nestane slávnym, to by jeho práce museli vydávať veľké firmy a nie malé labely, napísal o Lucasovi časopis Guitar. Koncom osemdesiatych rokov založil úspešnú artrockovú skupinu God and Monsters, kde istý čas hral aj rockový pesničkár Jeff Buckley, ktorý tragicky zahynul v roku 1997. „Bol to jeden z najlepších spevákov, akých som kedy stretol,“ hovorí dnes Lucas. Lucasove inštrumentálky sa stali základom niektorých Jeffových skladieb ako napríklad Grace, ktorú zahral Lucas ako Rise Up To Be aj v bratislavskom Metre.

Zahral si aj s Plastic People, DG 307 a v tom najlepšom spomína na nebohého Mejlu Hlavsu: „Plastici bola skvelá avantgardná artrocková skupina. Cítil som v ich hudbe folk, džez a východoeurópsku mystiku.“

Jeho poslednou prácou je The Edge of Heaven, kolekcia prevzatých čínskych pesničiek zo štyridsiatych rokov minulého storočia. „K čínskemu popu som sa dostal na Taiwane, lebo manželka je Číňanka.“ Znie to ako hudba z čínskej reštaurácie? „Nie, sú to prekrásne balady, pophudba v štýle Billy Holidayovej,“ hovorí Lucas, pán hudobného vesmíru.