„Keď som prvýkrát videl maturitu - vtedy som učil v Prešove - vôbec som jej nerozumel,“ hovorí americký lektor PAUL McCULLOUGH, ktorý momentálne pôsobí na Gymnáziu J. Papánka v Bratislave. Na Slovensku učí už desať rokov a pre SME sa pokúsil porovnať systém maturít u nás a v USA.

Prečo ste maturite nerozumeli?

„Prišla prvá študentka, niečo povedala a učiteľky hovoria - áno, to bola dobrá študentka celé štyri roky, dáme jej jednotku. Potom prišla druhá, veľmi pekná dievčina v krátkej minisukni. Povedala skoro to isté a učiteľky tentoraz povedali: celé štyri roky bola drzá a arogantná - to je za tri. Nevedel som, čo povedať. Odvtedy som videl aj iné maturity a je mi jasné, že to, čo študenti v ten deň hovoria, nemá nič spoločné so záverečnou známkou. A to sa mi zdalo divné.“

Ako vyzerá maturita u vás, v New Jersey?

„My nemáme nič podobné, ako je maturita. Veľa našich škôl nemá finálnu skúšku, ani pre posledný rok, ani pre celé štúdium. Skúšky študent skladá priebežne počas celého štúdia, a keď školu skončí, dostane doklad, akú školu vyštudoval. Veľké skúšky, to je skôr európsky model.“

Ktorý systém je podľa vás lepší?

„Nemôžem povedať, čo je lepšie a čo horšie. Podľa našej filozofie systém celý rok nič nerobiť a potom nárazovo zabrať nie je správny. Asi preto si mnoho cudzincov myslí, že vaša maturita nie je dobrá skúška. Ale ja chápem aj inú stránku veci, že je to pre vás niečo ako kultúrna sviatosť, tradícia. Akési predstavenie študenta pred dospelými, kde ukazuje svoju intelektuálnu vyspelosť, skladá skúšku dospelosti. Učitelia viac-menej len dávajú potvrdenie, že dospel.“

Prečo teda maturitu berú tak tragicky? Veď celý posledný rok je stresový.

„Áno, učitelia stresujú žiakov, ale aj seba. Poznám to, lebo často cestujem po Slovensku a všetci učitelia si v septembri s ťažkým srdcom hovoria - teraz budem mať ťažký rok, mám maturantov. „Dohodnú sa“, že sa budú trápiť celý rok, prípadne štyri roky. Ale keď príde maturitný deň, zrazu zistia, že to nie je také strašné. Je to proste tu.“

Spomínali ste, že učitelia zvyknú na maturite hodnotiť žiakov skôr podľa toho, akí boli počas štúdia, a nie podľa ich odpovedí. Nie je potom maturita trochu zbytočná?

„Možno áno, ale tradície majú svoju silu, svoje korene. A je veľmi nebezpečné, keď ich chcete zrazu meniť. Dôvodom na zmenu nemôže byť názor cudzincov, ktorí povedia, že vaša maturita je trápna. Hovorí sa, že nie je fér, keď študentka na gymnáziu v Bratislave dostane rovnakú jednotku z angličtiny ako študentka na učilišti v Stakčíne. A je fér, že jedna býva v Bratislave, kde má veľa možností a tá druhá tam, kde nemá žiadne? Známky nie sú až také dôležité. Veď keby chceli tieto dve študentky ísť na univerzitu, musia zložiť skúšku. A tam sa už ukáže, koľko vedia.“

Vy by ste teda náš maturitný systém nechali taký, aký je?

„Aj áno. Ale možno by bolo lepšie, keby študenti menej memorovali. Keď dám žiakovi otázku, povedz mi niečo o Anglicku, začne - Anglicko je veľká krajina, kde stále prší. Vyvolám druhého a on opäť - Anglicko je veľká krajina, kde stále prší. A tak dookola. Bol by som rád, keby sa toto zmenilo, keby skúška bola skôr výmenou názorov.“

Viacerí odborníci už upozornili, že máme nedostatky v rozvíjaní samostatného myslenia. Chceme to zmeniť, len sa to nedá zo dňa na deň. Učitelia sú zvyknutí na iný spôsob výučby, oni sa musia zmeniť.

„Iste, na to treba veľa času, generáciu aj dve. Nemyslím to v zlom, ale zdá sa mi, že Slováci sú ako tínejdžeri, ktorí nepoznajú sami seba, nevedia, čo chcú a sú veľmi neistí. Keď niekto povie, toto je dobré, oni hneď - aha, to je ono! To je tá správna cesta - a skočia po tom. Nenájdu odvahu povedať: Počkajte, Američania, Rusi, Angličania, buďte všetci chvíľu ticho! Čo sme my, čo si myslíme? Toto! Veď Slovensko má výborné výsledky v medzinárodných testoch, skoro všetci ľudia vedia čítať a písať - a u nás nie.“

SOŇA REBROVÁ