Integrácia Slovenska do euroatlantických štruktúr je jednoznačnou prioritou nášho zahraničnopolitického smerovania. Rozhodnutia sú v rukách politických aktérov. Integrácia však nemôže ostať len záležitosťou elít. Do Európskej únie a NATO vstúpi celá spoločnosť, a preto nie je ľahostajné, čo si o integračnom smerovaní a členstve v týchto zoskupeniach myslí verejnosť. Sociologický výskum Slovenská verejnosť a Severoatlantická aliancia sa snažil odpovedať nielen na otázku, koľko percent občanov SR je „za“ a koľko „proti“, hľadal hlbšie súvislosti a príčiny tých či oných postojov. Výskum sa uskutočnil v rámci programu informovanosti verejnosti v súvislosti s prípravou Slovenska na vstup do NATO. Zber dát v decembri 2000 zabezpečilo Mediálne informačné centrum na reprezentatívnej vzorke 2042 respondentov.

Obraz NATO

Vzťah slovenskej verejnosti k aliancii prešiel v 90. rokoch dramatickým vývojom, podiel priaznivých postojov (dôvera a podpora vstupu) kolísal, v rokoch 1995 – 1998 dominovalo kladné naklonenie, odporcovia vstupu mali „navrch“ v roku 1999, od jesene 1999 sa podpora opäť začala dvíhať. V súčasnosti sú tábory zástancov a odporcov vstupu SR do NATO takmer vyrovnané, s miernou prevahou prvých (podľa výskumu v decembri 2000 to bolo 47 % ku 47 % v dospelej populácii, podľa aktuálnejšieho výskumu Národného osvetového centra z apríla 2001 je pomer „za“ a „proti“ 48 % ku 44 %, doplnok do 100 % predstavujú odpovede „neviem“). Pozri graf.

Tomuto značne polarizovanému vzťahu k vstupu Slovenska do aliancie zodpovedajú aj názory na jej súčasné postavenie: 51 % ľudí uznáva, že NATO má zmysel aj po rozpade Varšavskej zmluvy – 36 % odpovedá záporne; rolu NATO v Európe v posledných rokoch vo všeobecnosti vidí pozitívne 46 %, avšak takmer rovnaká časť spoločnosti ju vníma negatívne; 47 % vidí NATO ako dôveryhodného spojenca pre Slovensko, 40 % tvrdí opak. Po rozpade Varšavskej zmluvy chýba mnohým ľuďom dôvod na ďalšiu existenciu aliancie: čo s ňou, keď skončila bipolarita? Slabé dôvody pretrvávania boli povzbudené útokmi aliancie na Juhosláviu, ktoré mnohým ľuďom posilnili obraz útočného paktu. Viaceré z týchto postojov pramenia zo stereotypov vštepených prednovembrovým režimom. Obraz „zlého NATO“ však nie je len dedičstvom minulosti. K jeho šíreniu prispievajú niektorí politici aj dnes.

V hodnotení jednotlivých charakteristík aliancie celkovo prevažujú kladné asociácie nad zápornými (respondenti vyjadrovali svoje hodnotenie podľa predložených protikladných pojmov: obrana – agresia, partnerstvo – podriadenosť, prosperita – chudoba, poriadok – chaos, bezpečnosť – ohrozenie, mier – vojna, sloboda nesloboda). Spomedzi pozitívnych stránok slovenská verejnosť najsilnejšie vníma „poriadok“ a „bezpečnosť“. Otázne však je, či asociácia poriadku neodráža v očiach značnej časti slovenskej verejnosti iba percipovanú „vojenskosť“ aliancie, armádnu disciplínu a pod., bez silnejšieho prepojenia na poriadok v celospoločenských záležitostiach: „veci fungujú tak, ako majú“. Najkritickejšie je poukazované na podriadenosť, čiže NATO vyvoláva skôr predstavu podriaďovania než partnerstva. Pritom to vypovedá ani nie tak o samotnej aliancii, ako o vnímaní vzťahu Slovenska a aliancie. V týchto postojoch môžeme vystopovať „nadprácu“ či nešikovnosť niektorých médií a politikov, ktorí sa s obľubou skrývajú za argumentáciu a vysvetľovanie typu „Brusel od Slovenska žiada….“, „Podľa NATO Slovensko musí urobiť …“ a pod. Slovami Ivana Korčoka (Domino Fórum, 19/2001) „NATO je v tom nevinne“ a každá veta vyslovená na túto tému by sa mala začínať slovami „my chceme…“

USA a Rusko, USA a Európa

Postoje a názory verejnosti na Severoatlantickú alianciu sa utvárajú v širokom kontexte vnímania historických udalostí a svetového i domáceho politického diania. Na otázku „Ak uvažujete o celom období po 2. svetovej vojne až do roku 1989, kto väčšmi ohrozoval mier vo svete – USA alebo Sovietsky zväz?“ relatívna väčšina (47 %) odpovedá „obojstranne kriticky“, 22 % opýtaných poukazuje odsudzujúco len na USA a 15 % iba na Sovietsky zväz. Celkovo teda viac podozrievavých pohľadov mieri na USA než na Sovietsky zväz. Vojenské súperenie v bipolárnom svete malo však veľmi rozdielny hodnotový základ z jednej a druhej strany, tak ako mali rozdielnu podobu dominujúce politické režimy. Dlhoročné riskantné manévrovanie na hrane medzi mierom a vojnou bolo teda aj mocenským súperením o tieto alternatívne hodnotové systémy. Okupácia Československa v roku 1968 patrí medzi také historické zážitky, ktoré formujú vedomie generácií. Pokiaľ ľudia majú elementárne vedomie týchto súvislostí a nie sú pritom k uvedeným hodnotovým systémom neutrálni, malo by to vstúpiť do ich posúdenia niekdajšieho súperenia medzi USA a Sovietskym zväzom

Aj z výsledkov skorších výskumov (napr. IVO, marec 2000) vidieť, že ostražitosť voči USA je na Slovensku pomerne rozšírená. K tomuto zisteniu však určite musíme pripojiť upozornenie, že bežní ľudia majú dnes mnoho dôvodov cítiť „americký vplyv“ (ak doň zahrnieme aj filmy, spotrebné vzorce, vzorce komunikovania a pod.), ktorý za posledné desaťročie stúpol, a menej dôvodov cítiť „ruský vplyv“, ktorý naopak poklesol. To silne ovplyvňuje dosiahnutý celoslovenský komparatívny výsledok. Priemer však nemá dostatočnú výpovednú silu. Odporcov a zástancov nášho vstupu do NATO odlišujú hlboké kultúrne rozdiely. Medzi zástancami vysoko prevažuje ostražitosť voči Rusku nad ostražitosťou voči USA, medzi odporcami je to opačne. Veci však bude lepšie „príčinne otočiť“ a povedať, že v prostredí ostražitom väčšmi voči Rusku než voči USA nájdeme skôr podporovateľov vstupu do NATO, v prostredí ostražitom predovšetkým voči USA zasa skôr odporcov takého vstupu.

V otázke posilnenia či oslabenia terajšej úrovne politickej spolupráce Slovenska s niektorými krajinami, resp. skupinami krajín, si všimnime aspekt komparatívneho hodnotenia žiaducej úrovne politickej spolupráce Slovenska s krajinami EÚ na jednej strane a s USA na strane druhej. Celoslovensky platí, že podpora pre politickú spoluprácu Slovenska s krajinami EÚ, ako aj s USA je zreteľná až výrazná. Zároveň sa však ukazuje, že existuje významný posun medzi podporou pre spoluprácu s EÚ a s USA, a to v neprospech USA: posilnenie spolupráce s EÚ si želá až 75 % ľudí, s USA 57 %. Tento rozdiel je nadpriemerne veľký v niektorých prostrediach, najmä v skupinách odmietajúcich členstvo Slovenska v NATO.

Rozdiel v prístupe

Na nedávnej bratislavskej konferencii Európske nové demokracie: líderstvo a zodpovednosť sa mnohokrát a rôznymi slovami hovorilo o vzájomnom doplňovaní sa procesov integrácie do Európskej únie a NATO. Z dlhodobých výskumov vieme, že na Slovensku sa postoje verejnosti k EÚ a NATO už od začiatku 90. rokov výrazne líšia. Kým vo vzťahu k EÚ dlhodobo prevažuje dôvera nad nedôverou a podiel zástancov vstupu stabilne prevyšuje podiel odporcov vstupu (v apríli 2001 bola podpora vs. odmietanie na úrovni 73 % ku 20 %), vzťah k aliancii je podstatne kontroverznejší. (V Poľsku, kde bol vzťah k Rusku formovaný inými historickými skúsenosťami, je to naopak, podpora pre vstup do NATO nikdy neklesla pod 70 %, vstup do EÚ má v poslednom období slabšiu oporu.) Na Slovensku platí, že tí, ktorí by radi videli SR v NATO, majú kladný vzťah aj k integrácii do Európskej únie. Táto „rovnica“ však neplatí opačne: za vstup do EÚ bez podpory vstupu do NATO sa vyslovuje asi štvrtina populácie. Tento rozdiel je daný mnohými faktormi, o. i. už spomínaným rozdielnym vnímaním Európy a USA, ale iste k nemu prispieva i to, že hlavnou starosťou mnohých je materiálna prosperita a neriskovanie. Takéto hodnotové nastavenie zvyšuje obavy zo vstupu SR do aliancie a znižuje ochotu prijať záväzky. Prísľub prosperity sa priamočiarejšie črtá skôr v Európskej únii, a tak v prípade tohto spoločenstva jestvuje väčšia vôľa „začleniť sa“. Je samozrejme veľmi pozitívne, že európska integrácia má takú širokú podporu obyvateľstva. Bolo by však vhodné aj vo verejnosti posilniť vedomie prepojenosti oboch integračných úsilí ako spojenia bezpečnosti a prosperity na základe spoločných hodnôt.

Načo NATO?

Prečo by Slovensko malo vstúpiť do NATO? Odpoveď na túto otázku je pre istú časť slovenskej verejnosti pomerne nejasná. Celkove najčastejším argumentom v prospech tohoto kroku je bezpečnosť SR. Na druhej strane vedomie potenciálneho vonkajšieho ohrozenia Slovenska je značne slabé, poukaz na bezpečnosť Slovenska vo vzťahu k integrácii do NATO je teda pre mnohých dosť „vlažný“. V popredí sú obavy z ohrození, ktoré majú „vnútroslovenský charakter“, predovšetkým sú to obavy zo znižovania životnej úrovne a mafií na Slovensku. To, že členstvo NATO znamená nielen ochranu pred vonkajším ohrozením, ale aj posilnenie medzinárodnej dôveryhodnosti krajiny, pozitívne hospodárske súvislosti a poistku aj voči iným ako „klasickým“ bezpečnostným rizikám, nie je medzi ľuďmi dostatočne rozšírené.

Podporu verejnosti môžu znižovať slabo pociťované dôvody na vstup i silné obavy z dôsledkov, ktoré by to prinieslo. V súvislosti s prípadným vstupom SR do NATO sa ľudia najčastejšie obávajú vtiahnutia Slovenska do vojnových konfliktov, za tým zvýšenia výdavkov na armádu a zbrojenie a tiež straty suverenity. I v tomto však existujú výrazné medziskupinové rozdiely. Predovšetkým medzi ľuďmi podporujúcimi vstup SR do NATO mnohí v tejto súvislosti nepociťujú obavy. Veľmi špecifická, rozšírená iba v niektorých prostrediach, je obava zo straty suverenity Slovenska, ktorá v sebe obsahuje výrazný ideologický náboj.

Sociálna báza ne/podpory

Výskumy dlhodobo potvrdzujú, že integráciu SR do NATO väčšmi podporujú ľudia mladšej a strednej generácie, s vysokoškolským vzdelaním, ktorí seba zaraďujú vyššie na statusovom rebríčku. Vo vekovej štruktúre upúta (ale neprekvapí) vysoké zastúpenie starších (vo veku nad 60 rokov) medzi odporcami i ľuďmi s nevyhranenými názormi. Najvyšší podiel najmladších je medzi jednoznačnými zástancami a tiež medzi nevyhranenými. Výrazné sú celkové rozdiely medzi Slovákmi a Maďarmi, u príslušníkov maďarskej menšiny vysoko prevažuje podpora vstupu SR do NATO. Maďarská menšina je z hľadiska integračných postojov podstatne homogénnejšia ako slovenská väčšina. Silný diferencujúci faktor predstavuje vzdelanie – s rastúcim vzdelaním rastie podiel prointegračných postojov. Na vzdelanie sa „nabaľuje“ status a sociálno-ekonomické zaradenie. Ale najväčšie „rozstupy“ sú dané podľa politickej afinity. Väčšina prívržencov koaličných strán podporuje členstvo Slovenska v aliancii, väčšina stúpencov opozičných strán je proti. Tieto postoje sa však môžu pod vplyvom správania straníckych lídrov vyvíjať.

Historické skúsenosti, patriotizmus a NATO

Odchod sovietskych vojsk z Česko-Slovenska je pozitívne hodnotený častejšie v prostredí pozitívne nastavenom voči NATO. Je to jeden z dôležitých indikátorov vlastenectva a priľnutia ku krajine. Rozdelenie Česko-Slovenska si pochvaľujú zasa viac v skupinách kritických voči NATO. Hrdí na samostatný štát sú najmä súčasní odporcovia aliancie. V slovenskej spoločnosti teda aj v súčasnosti existujú viaceré podoby patriotizmu, niektoré z nich sú naklonené integrácii Slovenska do európskych a atlantických štruktúr, iné skôr nie.

Najväčšie napätie leží medzi otvoreným (sebavedomým) patriotizmom, pripraveným bez apriórnych podozrení vstupovať do vzťahov s inými, a „patriotizmom“ nedôverujúco uzavretým. Vo vzťahu k integrácii je dôležité hľadať také podoby patriotizmu a definície národného záujmu, ktoré sú univerzálnejšie a presahujú medziskupinové rozdiely. V tomto zmysle kategórie krajiny a najmä domova spájajú prakticky všetkých ľudí žijúcich na Slovensku, rozdielne sú názory na spojenectvá a spôsoby, ktoré sú vhodné na ochranu týchto hodnôt.

Zdieľané predstavy a stereotypy vo vedomí verejnosti

Mnoho ľudí na Slovensku (ale samozrejme nie iba tu) neuvažuje v širších rozmeroch, ale sú zahltení domácimi šarvátkami. Solidarita smerom do sveta je slabo rozvinutá, malosť a uzavretosť viacerých prostredí sa prejavuje postojom typu „čo my už len môžeme“.

V slovenskej spoločnosti je vysoký podiel ľudí, ktorí sa definujú ako „tí, čo v dôsledku zmeny v roku 1989 stratili“. Tento podiel je vyšší než v Českej republike, Poľsku, ale dokonca aj ako v Maďarsku. Vnáša to podráždenie do spoločenskej atmosféry a zvyšuje podráždenie voči tomu, čo symbolizuje „novú dobu“, či už sú to podnikatelia alebo v našich končinách Severoatlantická aliancia.

Dlhodobé výskumy ukazujú, že slovenská spoločnosť je zreteľne väčšinovo prozápadná, táto prozápadnosť je však často pomerne plytká. Protikladom k jednoznačne dominujúcej prozápadnej orientácii nie je na úrovni verejnosti východná orientácia (tá má len marginálnu podporu), ale uzavretejšia až izolacionistická orientácia, ktorá môže nadobúdať podobu napr. pritakávania požiadavke neutrality. Tendencia po uzavretosti je skôr reflexom než premyslenou opciou, vyplýva najskôr z obáv z „prievanu“ vyvolanému otvorenými dverami a oknami, ako aj z podozrievavosti.

Segmentované („nepoprepájané“) vedomie sťažuje ľuďom rozpoznanie a akceptovanie národného záujmu. Snívajúc o cieli nevidia dobre na cestu. Videli by na ňu lepšie, keby národná elita (politická i kultúrna) sa presvedčivo zhodla na niektorých národných záujmoch a bola presvedčivejšia v ich verbálnej i praktickej obhajobe. Jej zhoda by uľahčila akceptáciu takýchto záujmov zo strany verejnosti.

OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ, Inštitút pre verejné otázky

VLADIMÍR KRIVÝ, sociológ