sa stal veľvyslancom „starej“ Juhoslávie vo Washingtone, odkiaľ ho vytlačil vtedy stále populárnejší fenomén s menom Slobodan Miloševič. Do histórie sa tak zapísal ako posledný juhoslovanský veľvyslanec v USA. Pamätníci vravia, že Kovačevič patrí medzi tých, ktorých Miloševič zatlačil, aby sa do politického ringu dostali nacionalisti. Stále nosí nálepku starej elity, ktorú generál Tito posielal na štúdiá do Spojených štátov. Kovačevič študoval v Belehrade, na kalifornskej Berkeley a Harvarde. Ako dlho ste boli veľvyslancom vo Washingtone?

„Vymenovali ma v roku 1987. Moje pôsobenie sa pôvodne plánovalo na dlhší čas ako jeden rok. Slobodan Miloševič ale vyvíjal nátlak na federálnu vládu, aby ma odvolali. Tak som sa vrátil do Belehradu.“

Čo ste potom robili?

„Aj po návrate som zostal v kontakte s Američanmi. Doma mi ponúkli prácu, ktorú som nemohol prijať. Rezignoval som a odišiel do predčasného dôchodku. Spolu so skupinou expertov sme založili konzultačnú firmu. Aj napriek mnohým tlakom sa nám darilo. Aktivizoval som sa aj v mimovládnych organizáciách a stal som sa prezidentom Asociácie pre spoluprácu so susediacimi národmi. V tom čase sme s nimi ale bojovali. V Belehrade ma preto považovali za zradcu. Stal som sa prezidentom fóra medzinárodných vzťahov. Vyšli sme s platformou alternatívnej zahraničnej politiky Juhoslávie. Teraz som prezidentom Európskeho hnutia v Srbsku a píšem slovníky.“

Juhoslávia bola pre Slovákov vždy symbolom prosperity, aký vzťah k nej mali Američania?

„Je známe, že Juhoslávia mala v americkej zahraničnej politike osobitné postavenie. Boli sme akýmsi rozmaznávaným dieťaťom Washingtonu. Mali sme bohatú diplomatickú tradíciu. Už po Titovej smrti v roku 1980 sa ale hľadali možnosti ako ďalej. Osobnosti hľadali aj v Amerike. V tejto súvislosti však spomeniem aj to, že sám Tito vytvoril akýsi bastardský orgán kolektívneho prezidentstva. Boli v ňom zástupcovia juhoslovanských republík a autonómnych regiónov. Tento orgán bol jedným z dôvodov toho, čo sa stalo neskôr.“

Kto sa na americkom ministerstve zahraničných vecí venoval Juhoslávii?

„Boli tam vždy ľudia, ktorí Juhosláviu veľmi dobre poznali. V tom čase medzi nich patril štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Lawrence Eagleburger, ktorý ovládal aj jazyk. Bol chvíľu veľvyslancom v Belehrade. Ľudia, čo Juhosláviu poznali, boli aj medzi poradcami prezidenta Busha staršieho. Bolo ich veľa a v state departemente ich volali juhoslovanská mafia.“

A v čase vášho pôsobenia vo Washingtone?

„Keď som bol v Amerike, ešte stále sme mali akú-takú reputáciu a špeciálne postavenie. Americkou snahou bolo zachovanie juhoslovanskej integrity. Hovorili mi to Reaganovi aj Bushovi ľudia, ktorým sa moje odvolanie nikdy nepáčilo. V tom čase už ale vedeli o politike Slobodana Miloševiča.“

Ako vo Washingtone brali Miloševiča na začiatku jeho kariéry?

„Mal tam veľa známostí. Bol to bankár a do Ameriky často lietaval. Osobne sa poznáme a nemám čo zaprieť. Bol chránencom vtedajšieho prezidenta Ivana Stamboliča. Američania si ale relatívne rýchlo uvedomili, akú politiku Miloševič robí.“

Snažili sa ho nejakým spôsobom nalomiť?

„Snažili. Vtedy ešte nebol až takým nacionalistom a na svoju stranu sa mu podarilo získať srbských intelektuálov. Keď som sa vrátil do Belehradu, všetci ho podporovali. V marci 1989 prišiel do Belehradu nový veľvyslanec USA Warren Zimmerman. Doniesol odkaz, že Washington podporuje integritu Juhoslávie a odsudzuje separatistické tendencie. V tom odkaze, a to málokto pochopil, bolo však aj to, že Juhoslávia už nemá svoje výsadné postavenie medzi Východom a Západom. Rúcal sa komunizmus a do pozornosti USA sa dostalo Poľsko a Maďarsko, neskôr celá východná Európa. Treba dodať, že v kontexte demokratizácie americká administratíva odmietala násilie. V Belehrade to nikto nebral vážne.“

Pád Berlínskeho múru v Juhoslávii nevnímali?

„Nie, nikto si to poriadne nevšimol. Ak sa ktokoľvek v strednej a východnej Európe snažil červenú hviezdu zahodiť, tak u nás stále visela. Rovnako sa stále používali také termíny, ako je stranícka jednota.“

Spomínate si na prvý moment rozpadu a ako reagoval Washington?

„Americká administratíva vážne opakovala, že podporuje celistvosť Juhoslávie. Opak robili Nemci, konkrétne nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher. Ten sa postavil na stranu Slovincov a Chorvátov. V apríli 1991 ma do Washingtonu pozval štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Lawrence Eagleburger. Povedal mi, že do Belehradu pôjde šéf diplomacie James Baker. Vravel som im, že má malú nádej na úspech, pretože prichádzal neskoro. Baker sa v Belehrade snažil politických predstaviteľov priviesť k rozumu, aby nešli do extrémov. Stretol sa s Miloševičom, Franjom Tudjmanom (budúcim chorvátskym prezidentom) a Milanom Kučanom (budúcim slovinským prezidentom). Snažil sa ich presvedčiť, aby zostala Juhoslávia celá. Rovnako ale Miloševiča upozornil, že juhoslovanskú armádu nemožno zneužiť.“

A čo Bakerovi povedal Miloševič?

„Snažil sa ho presvedčiť, že nikde nebude vojensky zasahovať. Všetci sa tam hádali a navzájom obviňovali. Ako som predpovedal, Baker sa vrátil domov totálne frustrovaný. Povedal Eagleburgerovi, že podporuje reformistické kroky, a to bol moment, keď sa Washington prestal o Juhosláviu zaujímať.“

Akou formou to ohlásili?

„Washington odkázal, že nie je pripravený hasiť všetky konflikty sveta. Neskôr oznámili, že juhoslovanský problém je problémom Európy a že sa oň musia postarať vtedajšie Európske spoločenstvá. Tvrdil som, že to bolo zlé rozhodnutie, pretože Európania neboli na takýto problém pripravení. Viac sa venovali zjednocovaniu Nemecka. Obávali sa však, čo sa bude v Juhoslávii diať. Veľa energie venovali aj dohode z Maastrichtu a po nemeckom tlaku prestala európska opozícia, podporujúca juhoslovanskú celistvosť, existovať.“

Ako to pochopil Miloševič?

„Jeho taktika bola jednoduchá. V tom čase už bol presvedčený, že medzinárodné spoločenstvo nie je schopné zasiahnuť. Veril tomu, že stiahnutie USA z Juhoslávie a slabosť Európy dokazovali jeho teóriu. Bol si takmer úplne istý, že nikto nezasiahne. Najprv sa dohodol s Kučanom, že Slovinsko opustí zväz, a v tom istom čase sa spoliehal na vytvorenie novej Juhoslávie, ktorá by zahŕňala teritórium, ktoré obývali iba Srbi. Išlo skutočne o Veľké Srbsko. S odstupom času sa domnievam, že Chorvátsko a Slovinsko by sa boli uspokojili s akýmsi konfederatívnym usporiadaním. Podobné šance by som videl aj v prípade Bosny a Macedónska. V prípade Čiernej Hory a Srbska by to bolo federatívne usporiadanie.“

Kedy sa Američania na Balkán vrátili?

„Američania sa z Balkánu stiahli počas Bushovej vlády. Prelomový rok bol 1994, teda už za vlády prezidenta Billa Clintona. To sú ale už známe časy, keď celý svet vedel o tragédii v Chorvátsku a Bosne. Najviac zmien sa udialo počas Clintonovho prezidentovania. Porovnanie medzi Bushovou a Clintonovou administratívou sa dá zhrnúť do dvoch rovín americkej diplomacie. Tú prvú zosobňuje moralistická vízia a druhá je real time politika, ktorú predtým zosobňoval Henry Kissinger. Clinton na Balkáne použil real time politiku a tú najlepšie predstavoval jeho vyslanec Richard Hol-brook. Tomu bolo jedno, kto to je Miloševič. Vedel, že najkratšia cesta k mieru na Balkáne vedie cez Miloševičov gauč. Preto s ním rokoval. Prvýkrát mu to vyšlo. V prípade kosovskej krízy však podľa môjho názoru zlyhal. Nevedel na neho zatlačiť. Namiesto vojakov poslal do Kosova pozorovateľov OBSE. To je však už známy príbeh. Teraz, po odchode Miloševiča Amerika Juhosláviu aj napriek rôznym treniciam podporuje.“

Môžu sa tieto vzťahy niekedy vrátiť do starých koľají?

„Časy sa zmenili, je tu iný politický kontext. Teraz sa o Juhosláviu zaujímajú, lebo predstavuje problém. Musím povedať, že súčasný americký prezident je pre Srbov lepší, lebo republikáni nemajú v Srbsku reputáciu z bombardovania. Správajú sa tak, že chápu naše problémy. Podporujú našu vec a tlačia na Belehrad, aby sa zaujímal o Európsku úniu, ktorá je teraz oveľa úspešnejšia. Stačí spomenúť nedávny úspech koordinátora zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ Javiera Solanu, ktorému sa podarilo ‘zbúchať‘ dohodu medzi Srbskom a Čiernou Horou.“

V Srbsku ste váženou osobnosťou, plánujete návrat do politiky?

„Nie, už som starý. Špekulovalo sa o tom, ale tie reči netreba brať vážne.“

Autor: Viedeň