V činohre SND práve skúša kultovú hru Tenesse Wiliamsa Mačka na horúcej streche. Hoci práve toto predstavenie bolo na škole jej absolventským, netušila, že sa v ňom bude opäť hrať aj po viac než desiatich rokoch. Úloha rozporuplnej Meg ju provokuje a núti stále  sa zaoberať psychikou tejto ženy, ktorú vo filmovej podobe tak bravúrne stvárnila božská Liz Taylor. Ona sama, ktorá už má za sebou niekoľko úspešných filmových a divadelných úloh, sa hviezdou necíti. Vášnivá vdova z Anjela milosrdenstva či moravská učiteľka, všetko je jej rovnako blízke. Donedávna jazdila do Činohry na bicykli, teraz chodieva päťkrát do týždňa behať. Odmalička ju doma viedli k športovaniu. O svojom povolaní tvrdí, že je také, ako každé iné. Úspech závisí od šťastia a snahy stále na sebe pracovať. Herečka Ingrid Timková.

Po skončení školy ste dostali angažmán v našej prvej scéne. Každý začiatok je ťažký. S čím ste vy osobne v tom čase museli najviac bojovať?
Nedostala som angažmán hneď, obsadili ma do hry Nebezpečné vzťahy. Na základe toho mi potom ponúkli angažmán.

Čo teda bolo najťažšie?
Každý začiatok je ťažký! Veľký rozdiel bol najmä medzi atmosférou na škole a v divadle. Počas štúdií sa stretávate s rovesníkmi, ktorí si vzájomne pomáhajú, v divadle sa viac-menej každý stará sám o seba. Trvalo mi dva - tri roky, kým som začala mať pocit, že som sa do toho dostala.

Nezáleží to aj od typu človeka?
Iste. Aj preto mi to trvalo trošku dlhšie. Mám však veľmi pekné spomienky na pani Prechovskú. Bola akoby moja stará mama. Hrala som s ňou v Nebezpečných vzťahoch, zobrala ma do svojej šatne, a to sa nestávalo, aby mladá herečka dostala šatňu v DPOH na prízemí oproti javisku. Pani Prechovská povedala: "Ty budeš sedieť v mojej šatni." Keď z divadla odišla, šatňu som zdedila.   

A čo režiséri, akí boli?
Každý iný a každý ma svojim spôsobom inšpiroval, dúfam, že aj ja ich.

Ako vaše úspechy vnímajú doma v Sečovciach?
Asi tak normálne. Prirodzene, že babička, mamina, otec a celá rodina sú radi. Ja to beriem s chladnou hlavou a stojím nohami na zemi.

Kedy vám prišlo na um, že budete herečka?
Mama spomína, že ako päťročná som sa tým vyhrážala. Až na strednej škole, keď som hrala v amatérskom divadle, ma presvedčili na jednej prehliadke, že by som mala ísť na talentové skúšky. Veľmi sa mi nechcelo. Som rodená Východniarka a v Bratislave som dovtedy bola iba raz, v šestnástich na letnej brigáde. Nechala som sa prehovoriť, urobila talentové skúšky a prijali ma. Bola to náhoda, šťastie, všetko dovedna.

Za dvanásť rokov ste v činohre stvárnili veľa úloh, ale neobchádzali vás ani filmové šance. Čo vám dáva práca pred kamerou a čo činoherné úlohy?
Rozdiel je iba formálny. Vnútorné nasadenie, tá pravda musí byť všade rovnaká. Či na javisku alebo pred kamerou. Výrazové prostriedky sú možno trocha iné. Ale o tomto by sme mohli naozaj donekonečna diskutovať. Niektoré excesy pred kamerou sú v rámci expresivity porovnateľné s divadelným výkonom.

Čo z toho robíte radšej?
Aj, aj. Nerozlišujem to.

Pred štyrmi rokmi ste boli nominovaná za úlohu v muzikále Malá nočná hudba na Objav roka. Darí sa vám aj v tomto žánri?
To bolo teda aj pre mňa prekvapujúce. (Smiech.) Mám sedem rokov klavíra a sluch. Nie som vyštudovaná speváčka. Všetci tvrdia, že dobre spievam. Fajn, som rada, ale nederiem sa za muzikálom, nechodím po konkurzoch na nové úlohy. Činohra je pre mňa zaujímavejšia.

V najnovšej hre Krajčírky stvárňujete smutnú postavu Simony - matky dvoch chlapcov. Je poloha s osudom zmierenej ženy vzdialená vášmu naturelu?
Nie je mi blízka alebo vzdialená. Tak sa na to nepozerám. Pristupujem k tomu pragmaticky ako k úlohe. Urobím si predstavu, ako by asi mohla táto žena vyzerať, snažím sa získať čo najviac informácií, veľa o tom premýšľam, študujem, ako sa vzťahy vyvíjajú. A dotváram do poslednej chvíle.

Vďaka práci v Českej republike ste možno dôvernejšie spoznali aj českých kolegov. V Emoke hráte po boku Donutila, Viktora Preissa, Nadi Konvalinkovej. Odlišuje sa spolupráca s nimi od spolupráce so slovenskými kolegami?
Mám na to iba dobré spomienky. Veľmi rada spomínam napríklad na Viktora Preissa, ktorý je neuveriteľne príjemný, milý človek a kolega. A čo sa spolupráce týka, je taká istá ako so slovenskými kolegami. Profesionálna.

Moravská učiteľka Pampeliška v českej lyrickej dráme Vojtecha Jasného má za partnera Adama Davidsona. Nakrúcali ste spolu v New Yorku. Mal Davidson hviezdne maniére?
Nemohol mať hviezdne maniere, pretože nie je hviezda. Nie je herec, ale režisér a žiak Vojtecha Jasného. Hviezdne maniere sa nekonali, ale to nakrúcanie mi dalo zabrať. New York na mňa však zapôsobil. Je to úžasné mesto, obrovská komunita ľudí, množstvo umelcov. Môj pohľad je však možno neobjektívny, pretože som sa nedostala všade. Bývala som v totálnom centre v luxusnom hoteli, chodila som do najlepších reštaurácií a nestretávala som sa s homlesákmi. Ale aj o nich je ten New York...  

Aký je váš názor na mužov?
(Smiech.) Je dobré, že sú tu. Ale konkrétny názor je vždy v spojení s konkrétnym mužom.

Pôsobíte veľmi sebestačne a nezávislo...
Myslíte?  Ja viem, že v tomto svete vládnu muži a ženám sa v ňom - tak ako ani v minulosti, nežije ľahko. Je mi veľmi sympatické, keď je žena sebestačná, nezávislá a je si vedomá, že niečo dokázala.

Vy netúžite po rodine?
Áno.

Aj režiséri majú svoje spôsoby. Vy ste zrejme favoritkou Miloslava Luthera (Koniec veľkých prázdnin a Anjel milosrdenstva) v Čechách zasa Vojtecha Jasného (Návrat strateného raja, Emoke). Mohli by ste ich charakterizovať?
Neviem, či som favoritkou Miloslava Luthera, v každom prípade, spolupráca s ním bola vždy veľmi príjemná. Je otvorený, prístupný diskusii, hoci vie veľmi presne, čo chce. Vojtech Jasný je človek, ktorý akoby sa vznášal päť centimetrov nad zemou. Určí herecké obsadenie a ostatné nechá na samotných hercov.

Získali ste cenu Vlada Mullera Signum Laudis, ale s Mullerom ste sa vraj nikdy osobne nestretli. Ako sa vám páčia piesne jeho syna Richarda Mullera?
Niektoré mi niečo hovoria. Radšej mám však barokovú hudbu.

Pred dvoma rokmi ste údajne ideálne dovolenkovali. V Toskánsku. Teraz ste objavovali Ameriku. Mapujete svet?
Návšteva USA bola moja súkromná cesta. Žije tam podstatná časť mojej rodiny, ale som rada, že som opäť doma. V lete by som chcela ísť opäť do Talianska. Renesancia, to je môj svet.

Autor: Barbora Laucká/ Foto: Peter Leginský