Vladimír Predmerský
teatrológ
otec Juraja Predmerského
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Na túto tému mám v rukopise pripravenú knihu pod názvom Ako dostať rodičov na psychiatriu. Pri našich rodinných stretnutiach z nej vyberám (a často opakujem) najdrahocennejšie perličky, za všeobecného veselia všetkých prítomných. Keď nájdem vydavateľa, už mi nebudete klásť takúto otázku.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Je neznesiteľne dochvíľny. Neviete si predstaviť, aké detsky primitívne výhovorky si musím vymýšľať, keď prídem na dohovorené miesto neskoro. A on si ešte dovolí povedať, aby som si nevymýšľal.
V čom ste si podobní?
S ohromnou pasiou balamutím ľudí. Vymyslím dajakú pravdepodobnú situáciu, vážne ju rozprávam a na základe záujmu poslucháčov ju motivujem až do vytúženého komického záveru. Myslím si, že obaja synovia prebrali tento štýl komunikácie do svojho repertoáru. Ale Juraj je pri tomto baláchaní ľudí nedostihnuteľný. Jedným slovom - je lepší.
V čom ste úplne odlišní?
Nenaučil som ho počítať do desať. A pritom je to najlepšia metóda, ako v živote riešiť stresové situácie.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Za pracovitosť a za už spomínanú dochvíľnosť. Ale najmä za dobre stvárnené postavy na javisku a v dabingu. Nie som však obdivovateľom nekonečných seriálov. Takže, chválu na neho rád počujem od druhých, trpezlivejších.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Tou bolo obklopené celé moje detstvo. Otec bol vychýrený odborník na špeciálnu pedagogiku. Len pri výchove môjho syna som mu dokazoval, že v praxi sa moje postupy nestotožňujú so závermi opisovanými v odbornej literatúre.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Myslím si, že som bol skôr dodávateľom rozprávkových kníh. Ich interpretkou bola moja manželka - herečka. Pamätám sa, že synovia sa večer v posteli nevedeli dočkať, kedy bude pokračovať v čítaní príbehov z knihy My, deti z Bullerbynu.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Som pod jeho prísnym okom v obliekaní. "Čo to máš na nohách? A toto si chceš obliecť? Daj si to dolu!" Ale staré manchestrové nohavice, ktoré som po niekoľkých rokoch vytiahol zo skrine na domáce nosenie mi s uznaním pochválil. Tak ich teraz s veľkou parádou nosím von. Vraj je to najväčšia móda!
Myslíte, že si rozumiete?
Mám obavy, že už dnes moji synovia aj s rodinami viac pomáhajú mne, ako ja im. Vzájomne si pomáhame.
Vidíte sa často? Kedy ste sa naposledy stretli?
Synovia si ma "podávajú" raz na sobotu, raz na nedeľu. Ale keby som nemal Juraja, večne by som vysedával pri písacom stroji. Takto stačí jeden telefonát a už kráčame na výlet. Práve v sobotu sme si dali takú trojhodinovú prechádzku na Kolibu.
Vladimír Predmerský je divadelný kritik, dramaturg, režisér a historik slovenského bábkového divadla. Dlhé roky pôsobil ako televízny dramaturg a scenárista programov pre deti a mládež. Má dvoch synov: herca Juraja a televízneho režiséra Ivana. My sme však spolu hovorili o staršom z dvojice - Jurajovi.
Juraj Predmerský
herec
syn Vladimíra Predmerského
Boli ste niekedy problémové dieťa? V čom?
Samozrejme. Absolútnym vrcholom bolo štúdium na gymnáziu a všetko to, čo vtedy bolo zakázané - dlhé vlasy, ozdobené džínsy, diskotéky... Školu som vnímal ako nutné zlo. Počas "rodičovského" otec prežíval infarktové stavy. Triedna ho skoro vždy žiadala o vážny rozhovor, ale to už mal otec v sebe niekoľko rohypnolov. Už vtedy mal obdivuhodne pevné nervy!
V čom sa vám otec najviac páči?
Ako vie "klepať" na stroji. (Smiech.) Určite v tom, že je uznávaný profík vo svojom odbore, stále pracuje a často cestuje po divadelných festivaloch. A ešte, že založil bábkarsku katedru VŠMU, odkiaľ musel odísť, ako je to na Slovensku dobrým zvykom.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Myslím si, že vzťah k mojej profesii, náročnosť a pracovitosť, možno zmysel pre humor, a najmä kladný vzťah k sladkostiam. Vďaka ti za to, otec!
V čom ste odlišní?
Ja som mladší a krajší. (Smiech.) Otec má nekonečnú trpezlivosť, je diplomat dokonca aj vtedy, keď netreba, ale občas je priveľmi dôverčivý. Chválabohu, konečne si to už sám uvedomil. Ja som presný opak. A mám rád v živote zmeny, riskujem, čo s súvisí aj s mojou profesiou.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Znie to neuveriteľne, ale je to pravda. Otec mi pravidelne zjedol moje čokolády. Mama ich pred ním neustále skrývala. On sa pri ich hľadaní menil na "predátora". Dúfam, že mi zjedené sladkosti niekedy vráti! Ide o - čokoládové tyčinky, želé cukríky, krémeše, bonboniéry...
Rozprával vám rozprávky?
Rodičia boli zamestnaní v bábkovom divadle, takže s rozprávkami som bol v kontakte stále. Niekoľkokrát som už ako dieťa v bábkovom divadle hral, vodil som bábku motýľa. Silný zážitok! Otec mi okrem toho občas čítal Dobšinského rozprávky a každej postave dával iný hlas. Neskutočný bol ako strigôň. Vždy som sa bál.
Pomáha vám nejako dodnes?
Áno, veľmi. Asi o tom ani nevie, veľmi mi pomáha morálne a psychicky.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na naše fantastické dovolenky pri mori, ako sme sa s bratom zabávali a vykrikovali v Juhoslávii názvy nápojov "nealkoholična piča", ďalej na našu vtipnú babičku, ktorá výborne varila a ešte radšej fajčila, aj ako som otcovi pokazil auto a na stretnutia zaujímavých ľudí u nás doma.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Radosť mu urobím čo nevidieť, určite bude prekvapený. Len to nemôžem prezradiť. Teš sa, Vlado!
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Nie, ale verím, že ma raz s tou pani ešte zoznámi, pretože ja som ho so svojou prvou láskou zoznámil. U nás doma, keď sa nečakane vrátil domov o niečo skôr, než mal.
Okolo divadla sa pohyboval odmalička, veď obaja rodičia v divadle pracovali. Po skončení herectva na VŠMU v Bratislave odišiel Juraj Predmerský na šesť rokov do martinského divadla. Jednu sezónu strávil v Trnave, potom dva roky v rozhlasovej dramatickej družine. Ako herec v slobodnom povolaní pôsobil šesť rokov v Bábkovom divadle vo Viedni, odkiaľ sa dostal aj k spolupráci s ORF, hral v niekoľkých filmoch a rakúskych televíznych seriáloch. Ako detského herca sme ho videli v televíznom filme Maroško, neskôr v televíznych rozprávkach, inscenáciách a v seriáli Na baňu klopajú. Jeho hlas poznáme z rozhlasu, dabingu i reklamy.
Autor: Oľga Belešová / Foto: Desana Dudášová
