Humor sa natíska všade, ibaže len ten zabávačský, kde dominuje nevkus, nedostatok espritu, kŕč a trápnosti. Humoristickej literatúry je však málo, hoci podnetov na jej vznik je viac ako dosť, a to vo všetkých oblastiach individuálneho, spoločenského i politického života. Preto náročnejší čitateľ s napätím očakáva každú knihu, ktorá sa prezentuje ako humoristická. Pred dvoma rokmi priniesol v tomto smere prekvapenie román Daniely Kapitáňovej Kniha o cintoríne, vydaný pod pseudonymom Samko Tále. Ďalší pseudonym Koloman Kocúr chce teraz rozosmiať čitateľov poviedkou Apáka a mamáka (Koloman Kertész Bagala, 2001).
Ťažko však hovoriť o poviedke a, nebodaj, o novele, lebo Kocúrov (autorovo skutočné meno je Ľuboš Dojčan) text je len sledom obrázkov zo života staršej manželskej dvojice, nemá vlastne fabulu, nič sa v ňom nerozvíja a nestupňuje. Sú to typickí dedinčania, ona sa motká po dome, upratuje, nahlas sa modlí a neprestajne zapára do manžela, on vylihuje v posteli a oberá ovocie, naoko pomáha v domácnosti, no hlavne sa potužuje vínom. Autor si z nich nikde nerobí posmech, neironizuje, skôr s porozumením traktuje ich existenciu. Ako naznačuje faktografická poznámka v závere a fotografie na obálke, malo by ísť o jeho starých rodičov; preto ten láskavý tón. No takisto to môže byť mystifikácia, ktorú autor použil už vo svojej predošlej knihe Muž dlhým, postavenej okrem jazykových skomolenín na absurdných príbehoch. Apáku a mamáku by som zaradil skôr do insitnej literatúry.
Humor knihy má spočívať výlučne v tom, že manželia sa rozprávajú „maďarskou“ slovenčinou, inak všetko je tu všedné, každodenné, chýba situačný humor, konflikty; lebo to, čo by malo byť predovšetkým zdrojom smiešnosti, sú iba tieto konvenčné manželské prekáračky, ktoré sú i pre aktérov takpovediac len zvykom, nič od nich neočakávajú, nič z nich pre svoje správanie nevyvodzujú.
Pravda, tá monotónia je zámerná, má vyjadrovať vyprázdenosť vzťahov oboch manželov i osobnostnú redukciu každého z nich: ostali im len základné povahové črty. Autor použil dobrý prostriedok, aby to demonštroval: apáka má napríklad zapnuté rádio. V texte sa trikrát odcitujú rozličné rozhlasové správy a očakávame, že starký bude na ne nejako reagovať, ale on nič. Dôkaz, že o vonkajší svet sa už vôbec nezaujíma a tieto správy len ilustrujú dobu, v ktorej sa rozprávanie odohráva.
Ani čas tu nehrá nijakú úlohu. Kapitoly by mohli nasledovať za sebou v ľubovoľnom poradí, nič by sa nezmenilo. Navyše, niekde obsahujú len jednu oznamovaciu vetu: „Lístie šumí.“ „Mravec lezie.“
Nemými spoločníkmi manželov sú sliepky, mravce a kocúr Kleofáš, ktorého autor tak trochu antropomorfizuje, lebo si spieva blues, chvíľami rozmýšľa a napokon sa nechtiac utopí v studni. Žeby štipka autobiografie?
Maďarská „lovenčina“ je naozaj rozkošná, ale ak by sme repliky partnerov preložili do normálneho spisovného jazyka, hneď by bolo po vtipe a po chvíli by sme rozhovory vnímali iba ako slovný balast. Autorova vynaliezavosť sa totiž začína a končí len pri reprodukovaní jazykových deformácií. Obdobný prípad sme už v slovenskej literatúre kedysi mali, vtedy šlo o používanie myjavského dialektu v niektorých dielach Zuzky Zgurišky. No tam bol len charakterizačným prostriedkom, kým u Kocúra je reč jeho postáv cieľom.
