Rozhlasová relácia S mikrofónom za športom je už roky neodmysliteľnou súčasťou predovšetkým futbalového a hokejového fanúšika. Pamätníci si s odstupom času vybavia svojrázny jazykový „rukopis“ legiend od mikrofónu, ako boli Štefan Mašlonka, Oskar Mana, Rudolf Gallo, Gabo Zelenay, Stanislav Sigmund, Miloslav Holman, Václav Svoboda, Karel Malina či Vladimír Vácha.

Ich nemenej slávnym predchodcom a pionierom priamej rozhlasovej reportáže bol iný muž - píšuci novinár, športový funkcionár a sekretár Slavie Praha Josef Laufer. Málokto už vie, že do dejín žurnalistiky vstúpil viac-menej náhodne a, paradoxne, proti svojej vôli.

Vlani 3. októbra uplynulo 76 rokov od jeho historicky prvého priameho prenosu a pred 36 rokmi, 19. októbra 1966 tento obetavý, pracovitý a priateľský človek zomrel.

Div sveta

Keď 18. mája 1923 začal vysielanie Československý rozhlas, vtedy ešte Radiojournal, a objavili sa „hovoriace debničky“, väčšina ľudí to považovala za ďalší div sveta. Po otočení gombíka a rozsvietení magického zeleného oka sa z nich lial tok hudby aj hovoreného slova. Už sa nemuselo čakať na noviny. Rozhlas aktuálnosťou predbehol všetko, čo dovtedy existovalo, a vlastne to trvá dodnes.

Športovým fanúšikom v prvom momente ani nenapadlo, že sa dočkajú svojho dňa D a zúčastnia sa na dianí na futbalovom či hokejovom štadióne „na vlastné uši“. Šport sa do rozhlasu dostával postupne. Až v roku 1925 zaradil redaktor M. J. Horáček dva razy do týždňa reláciu s názvom Desať minút telovýchovy. Záujem bol mizivý a relácia sa dlho neudržala. O rok venoval Radiojournal pozornosť Všesokolskému zletu, z ktorého prinášal aktuálne vstupy. Pre labužníka v rozhlase chýbal vrchol - priamy prenos.

Ten okamih prišiel 3. októbra 1926. Mužom, ktorý odreportoval premiérovú živú reláciu, bol Josef Laufer.

Meškanie hlásateľa

Pol roka predtým mal 35 rokov a pracoval ako píšuci novinár. So športom, v ktorom dával prednosť futbalu, ho spájalo aj manželstvo s atlétkou a hádzanárkou Milenou Havlíčkovou, ale aj roky funkcionárčenia v Slavii. Keď sa Radiojournal rozhodol vysielať stretnutie Stredoeurópskeho pohára Slavia - Hungaria Budapešť (dnešný MTK) od 16. hodiny z Letnej, bol sekretárom Slavie.

Do začiatku chýbala hodina, všetko bolo pripravené na prenos, až na jednu maličkosť. Chýbal hlásateľ, ktorému sa dnes hovorí reportér. „Prví hráči sa trúsili na ihrisko, blížil sa začiatok zápasu a jeho nikde,“ spomínal neskôr J. Laufer. Riaditeľ rádia Svoboda sa prišiel osobne pozrieť na historický prenos a spolu s technikom sa už potil. Po mužovi, ktorý mal komentovať, nebolo ani chýru, ani slychu. Rozhodca Zwicker z Viedne už žreboval strany a medzi rozhlasovými pracovníkmi vypukla panika. Riaditeľ rozhlasu sa vrútil na novinársku tribúnu a snažil sa prehovoriť niektorých novinárov. Nepochodil. Potom vbehol do klubovne, ale nič. Laufer bol akurát v kabíne hostí, keď tam vbehlo niekoľko ľudí a presviedčali ho, že musí ísť hlásiť do rozhlasu.

„Prečo to mám urobiť práve ja?“ bránil sa, keď ho presviedčali aj ostatní z výboru Slavie. „Odpoveď som dostal priamo z úst riaditeľa Svobodu: neprišiel hlásateľ a zodpovedným funkcionárom voči úradom je usporiadateľ.“

Druhý v Európe

Odpor bol márny. Nešťastníka Laufera s hvizdom rozhodcu posadili k mikrofónu. Historickú udalosť si všimlo len pár očitých svedkov. Na ihrisku excelovali Plánička, Puč, Svoboda, Čtyřoký, Silný a ďalšie červeno-biele hviezdy.

„Osudná náhoda, ktorá ma v najposlednejšej chvíli priviedla pred mikrofón, nedovolila rozmýšľať o ničom, ani navodiť trému. Svoboda a technik mi len pošepli: Až vám povieme, začnete. Pozor - teraz! Zhlboka som sa nadýchol, pozrel som sa na plochu a spustil: Tu je štadión SK Slavie na Letnej, kde sa pred chvíľou začal zápas Slavie s majstrom Maďarska Hungariou Budapešť.“

Prvé športové slová v éteri

Takto prozaicky sa začala písať história československej športovej rozhlasovej reportáže. Československo ju malo ako druhá krajina v Európe, štyri roky po Nemecku.

„Ohlásil som zostavy, ktoré som poznal naspamäť, meno rozhodcu a návštevu 14-tisíc divákov a potom som sa snažil opísať priebeh stretnutia, ako sa predo mnou vyvíjal a ako som ho opisoval v športových referátoch. Chvíľku to šlo, ale postupne som mal dojem, že nestačím tempu hry, lebo dovtedy pomalé mužstvo Slavie hralo ako na potvoru pre mňa podozrivo rýchlo.“

Skóre otvoril nechytateľnou delovkou Puč. Slavia vyhrala 2:1. Pučova strela sa stala prvou opísanou gólovou v priamej rozhlasovej reportáži.

„Potreboval som si oddýchnuť a čakal som, až sa lopta dostane do autu. Ale hneď som pocítil v chrbte mierne štuchanie. Žiadne prestávky, šeptal mi Svoboda. A tak som hovoril jedným dychom až do polčasu. Odhlásil som sa s tým, že o desať minút budeme pokračovať.“

Historické vysielanie však nabralo nové obrátky. Riaditeľ Svoboda vypol mikrofón a povedal, že už bolo toho futbalu dosť. Laufer ho podozrieval, že azda v živote nebol na futbale a nevie, že sa odohral iba polčas. Nenechal sa však obmäkčiť a s Lauferom sa rozlúčil: „Ďakujeme vám, pán redaktor, mohlo to byť aj horšie, ale my budeme radšej vysielať nejakú hudbu.“

Veľký záujem

Trapas sa nekonal, naopak, ohlas bol spontánny a recenzie priaznivé. Verilo sa, že ďalšia reportáž z futbalu tu bude čoskoro.

Josef Laufer považoval svoju reportérsku dráhu za uzavretú. Po troch dňoch mu však zazvonil na stole telefón a na druhej strane bol riaditeľ Radiojournalu Svoboda.

„Pán redaktor, chcem sa vám ospravedlniť, bol som v nedeľu na vás tvrdý, ale viete, ja som v živote futbal nevidel a vôbec tomu nerozumiem.“ Laufer prijal ospravedlnenie a chcel položiť. Svoboda však vraví: „Počkajte. Ja tu mám na stole hŕbu listov poslucháčov, ktorí píšu, že sa im to páčilo, čo ja nechápem, ale budem im asi musieť vyhovieť. A keďže nemám nikoho k mikrofónu, nechceli by ste to skúsiť opäť vy?“

Po krátkom váhaní Laufer prisľúbil a o pár dní bol v Radiojournale. Tá schôdzka bola pre neho osudná. V nedeľu stál opäť pri mikrofóne a komentoval, opäť iba polčas zápasu Slavia - Vasas Budapešť. O druhý však tentoraz poslucháči neprišli, nastala výmena pri mikrofóne a komentoval M. J. Horáček.

Keď koncom októbra komentoval Laufer naživo medzištátny zápas s Talianskom, ktorý sme vyhrali 3:1, brali to poslucháči už ako samozrejmosť.

Josef Laufer počas tridsaťročnej praxe za mikrofónom odreportoval takmer 1500 priamych prenosov. Okrem stoviek futbalových zápasov bol aj na zimných olympijských hrách, majstrovstvách sveta vo futbale a v hokeji, reportoval preteky motocyklistov, atlétov, veslárskych primátoriek, plochodrážne podujatia.

Komentoval aj finále majstrovstiev sveta vo futbale 1934, v ktorom Taliansko zdolalo Československo 2:1.

JÁN MIKULA