Stále sú považovaní za elitu národa, ale keďže vedia iba skvele bojovať a pracovať na poli či v továrni ich asi nikto neprinúti, o ich budúcnosti a uplatnení v mierových časoch sa začína búrlivo diskutovať.

Vojenskou prehliadkou vyvrcholili v Kábule oslavy desiateho výročia islamskej revolúcie. 28. apríla 1992 vstúpili do hlavného mesta po ťažkých bojoch oddiely mudžáhidov, definitívne zvrhli komunistický režim podporovaný Moskvou a začali sa medzi sebou biť o moc tak, že počas nasledujúcich rokov úplne zničili Kábul a pripravili pôdu na príchod Talibanu.

Dnes sú mnohí z tých, ktorí po sebe pálili raketami, pri moci – minister obrany čerstvo povýšený do hodnosti prvého maršala v histórii Afganistanu Muhammad Kasim Fáhim, jeho námestník generál Rašíd Dostúm či minister vnútra Junus Kanúní. Zatiaľ sa tvária ako spojenci, vraj preto, že krajina je plná cudzích vojakov a Afganistan je de facto pod zahraničnou správou.

„Vieš, ktorá je najsilnejšia strana v Afganistane?“ opýtal sa nás s úsmevom Junus, jeden z účastníkov bojov o Kábul. „Predsa B-52,“ povedal a zasnene sa pozrel na nebo.

Veteráni a invalidi

Mnohohodinová prehliadka pri hlavnej kábulskej mešite sa začala pochodom veteránov vojny proti bývalej 40. sovietskej armáde.

Niekoľko jednotiek bradatých pamätníkov síce nedokázalo držať krok v rytme bubnov, ale nikto sa im nesmial. Niesli zbrane, s ktorými vtedy zvíťazili nad komunistickou okupačnou mocou: staré automaty či pušky z 19. storočia. Išli sebavedome, hoci v gumových sandáloch a typických vlnených čiapkach. Vedia o sebe, že sú jednou z najlepších partizánskych armád na svete.

Za nimi ako prízrak v čudnom rytme kráčali desiatky jednonohých vojakov o barlách či beznohých s primitívnymi protézami. Nasledovali ich vozičkári na svojich strojoch podomácky vyrobených z bicyklov. Ani sa nepokúšali na slávnosť vyobliekať.

„Vyhrali sme všetky vojny, ale teraz nás už nikto nepotrebuje. Mnohí z nás musia žobrať, aby nezomreli od hladu,“ hovorí beznohý účastník prehliadky Kamal – jeden z takmer dvoch miliónov vojnových invalidov v Afganistane.

Hrdina Masúd

Na rozdiel od neho sú dnes jeho bývalí velitelia, ktorí o nohy neprišli, pri moci. Práve bojovníci svätej vojny proti komunizmu sú po porážke Talibanu hlavnou politickou a vojenskou silou v krajine. Len ťažko sa jej vzdajú dobrovoľne.

Hlavným hrdinom dňa sa stal človek, ktorý sa tejto slávy nedožil. Bývalý minister obrany Ahmad Šáh Masúd, ktorého zavraždili 9. septembra 2001, sa stal martýrom. V nedeľu dostal čestný titul Hrdina Afganistanu a v miestnom rozhlase ho začali nazývať Masúd Bozorg – Masúd Veľký. Organizátori to vzali doslova – alegorické vozy vyzdobili obrími Masúdovými portrétmi a jeho fotografiami oblepili každý tank, auto aj pouličný stĺp, ktorý nepadol v občianskej vojne.

Prehliadka muzeálnych zbraní

Minister obrany maršal Fahím vrhol na prehliadku zrejme väčšinu kábulskej vojenskej techniky: po stovkách (!) obrnených transportérov a tankov, delostrelectvo, raketové vojská vrátane moderných systémov GRAD i taktické rakety, helikoptéry i tri bojové stíhačky (štvrtá sa zúčastniť nemohla, lebo deň pred slávnosťou sa pri tréningu zrútila).

Vojenskí pozorovatelia ocenili, že všetky vozidlá boli na prehliadku dobre pripravené (nerozbilo sa ani jedno) a voňali sotva zaschnutým náterom. Prakticky všetka technika bola sovietskeho pôvodu a časť patrila k trofejam ukoristeným Sovietskej armáde. „Je to prekvapivo mohutná prehliadka veľmi zastaraných zbraní,“ vyhlásil jeden z francúzskych vojenských expertov.

S rovnako historickými exponátmi sa dosiaľ v Afganistane aktívne bojuje. Deň pred prehliadkou neznámi páchatelia vystrelili staručkú čínsku raketu na kábulské letisko. Vzhľadom na svoj vek však dopadla mimo cieľa a nevybuchla. V nedeľu potom tri a pol kilometra od letiska našli ešte niekoľko rakiet pripravených na odpálenie.

Keby Masúd žil…

Prehliadka vyvolávala zmiešané pocity ako celý súčasný Afganistan. Ľútosť a hrôzu, obavy z budúcnosti i strach z vojnovej minulosti.

Keď okolo davov prizerajúcich sa mudžáhidov prechádzal alegorický voz s Masúdovým portrétom, ozvalo sa hlasné vzlykanie. Ženy, okrem cudziniek, sa na akcii zúčastniť nesmeli. Plakali fúzatí, drsní mudžáhidi, vyťahovali snehobiele vreckovky a utierali si navzájom slzy. „Keby bol Veľký Masúd nažive, nikdy by na nás nezabudol, nikdy by nám nevládli cudzinci, nikdy by sme nikoho nemuseli o nič prosiť,“ hovorili a zvierali svoje staručké samopaly. Čoskoro im ich v rámci odzbrojenia začnú odoberať, ak to však dovolia.

Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA agentúra Epicentrum, Kábul pre SME