Drama Production v Činohre SND * Viliam Klimáček: Karpatská horká * Dramaturgia: Martin Porubjak * Hudba: Roman Féder a Funny Fellows o Kostýmy: Eva Kleinová * Scéna: Demjan Burnyj * Choreografia: Miroslava Kovářová * Produkcia: Michaela Čobejová * Hrajú: Robert Roth, Branislav Bystriansky, Martin Mňahončák, Gabriela Dzúriková, Lucia Lapišáková, Michaela Čobejová, Eva Mária Chalupová * Premiéra 14. mája 2001 na scéne DPOH Slovenského národného divadla Bratislava

Maľovaná železná opona na scéne Divadla P. O. Hviezdoslava zachytáva pospolitý ľud zhromaždený na lúke okolo hudca hrajúceho na fujare. Divadlo v prenatálnom stave? Od Aničky Jurkovičovej cez malomestské divadlo k „európskej“ scéne je cesta preďaleká, podarilo sa mladému tímu tvorcov pretlmočiť svojím nezávislým projektom. Pripime si teda na tú našu národnú horkosť, na ten náš stánok, o ktorý sa, ako poznamenal dobový kritik, Česi, Nemci a Maďari delili ako Židia o plášť Krista.

Nazvať Karpatskú horkú hrou je trochu odvážne. Na literárne pásmo – so všetkou úctou k tomu neľahkému útvaru – je tam predsa len málo poučnej faktografie. Na akadémiu nacvičenú pri príležitosti výročia divadla zas nie vždy lichotivé. Takže kabaret voľne inšpirovaný vzostupmi a pádmi nášho národného divadla? Vyberte si.

Hlavným postavami Klimáčkovej kompozície – týmto výrazom azda nič nepokazím – sa celkom vedome nestali významné osobnosti, nestalo sa však ňou ani naše národné divadlo ako živý organizmus. Postavami v skutočnosti neboli ani účinkujúci robotníci divadla: šepkári, šatniarky a hasiči. Najväčšími hviezdami či skôr hviezdičkami boli, ako to u Klimáčka býva, slovné hračky. Keď si niekto za svoju umeleckú metódu zvolí koláž pikantných detailov, je dosť pravdepodobné, že vo výsledku dostane zase len koláž pikantných detailov. Málo? Ak máte chuť zabaviť sa a aspoň trochu vás táto časť histórie zaujíma (ste do problematiky aspoň čiastočne zasvätený), tak ani nemusí.

K najvtipnejším číslam patrí zhudobnenie príjmu z pokladnice SND z roku 1930, na ktorom sa azda najzreteľnejšie vyjavila bieda nášho ľudu. K najvýraznejším zážitkom patrilo presvedčivé stvárnenie menšieho, váhavejšieho ramena nášho slovenského dvojkríža, v podaní Roberta Rotha. Aby sa však herec vopred nevyľakal, na Dosku to zas nie je.

Nakoniec, čo. „Išlo nám predovšetkým o zábavu,“ vravia inscenátori, hoci zároveň dodávajú, že cez ňu chceli povedať aj veci kritické a zásadné. Tu niekde je možno aj problém. Ak skutočne veríme vo väčší celok, musíme sa v jeho prospech sem-tam vzdať aj nejakého fóru. A to sa v tomto prípade ukázalo zo strany hercov i autora/režiséra ako priveľká obeť.

Tvorcovia nám teda nedali najesť sa divadelných citov, ak za ne nebudeme považovať vzájomné obchytávanie hasičky a kulisára. Je však záslužné, že poodkryli pokrievku na hrnci, kde si vo vlastnej šťave dusíme svoju nepoznanú históriu. Nie všetkým bude všetko voňať. A, pochopiteľne, z rozličných dôvodov.