Chlapci z komunity sú sebestační - máloktoré potraviny musia kupovať.

FOTO SME - JURAJ GERBERY

, v obci preslávenej naivným divadlom. V Radošine začnú dospelí chlapci prvý raz tušiť, čo to je rodina. Teraz ich je tu pod vedením troch bratov dvadsaťdva.

„Deti s mentálnym postihnutím idú z nefunkčných rodín do špeciálnych internátnych škôl. Neumiestňujú sa do detských domovov, ktoré ponúkajú podstatne lepšie podmienky. Napríklad v domove môžu deti zostávať až do 25. roku života. Zo špeciálnych internátnych škôl ich však posielajú preč už v devätnástich - úplne nepripravených, bez akejkoľvek perspektívy,“ hovorí brat Branko Tupý, jeden zo zakladateľov komunity z Radošiny. Aby chlapci zo špeciálnych internátnych škôl, ktorých je na Slovensku 28, neskončili na ulici či v azylovom dome, vytvorili pre nich spoločenstvo rodinného typu.

Na jeseň 1993 sa Rudolfovi Priedhorskému a Brankovi Tupému podarilo získať od nitrianskeho biskupstva kaštieľ v Radošine. Ako všetok za totality zhabaný a v reštitúcii vrátený majetok, aj tento bol v dezolátnom stave. Študenti gymnázia, ktorí tam boli pred šiestimi rokmi na brigáde, hovoria o schátranej stavbe, vlhkých izbách či výlučne studenej vode. Dnes možno hovoriť, že sen sa stal skutočnosťou.

„Máme 60 hektárov pôdy, gaštanicu, záhradu. Chováme sliepky, kravy, prasiatka, kozy a ovcu. Nekupujeme mlieko, syr, múku, skoro vôbec mäso a ďalšie suroviny,“ pochvaľuje si samostatnosť Branko. Snažia sa ušetriť čo najviac, aby si mohli chalani odkladať na stavebné sporenie.

„Zo začiatku sme to tu mali pomerne voľné. Chlapci chodievali cez deň do dediny a my sme robili. Vyústilo to však do obdobia okolo roku 1995, keď sme sa rozhodli stanoviť jasné pravidlá. Urobili sme dobre,“ hodnotí Branko. Sedem hodín denne sa pracuje na poli, v záhrade, pri praní či varení. Napoludnie sa modlia nahlas ruženec, po 22.00 h je večierka.

Komunita sa absolventov snaží získať už pri odchode zo školy, aby sa ani na deň neocitli na ulici. „Niekedy prichádzajú s naozaj veľmi zlými návykmi, nevynímajúc fetovanie. Nevedia si odkrojiť chlieb ani uvariť čaj. Samozrejme, prichádzajú sem ako neveriaci, len pomaly sa otvárajú. Na nikoho netlačíme, každý sa musí rozhodnúť sám,“ hovorí Branko.

Hľadanie pôvodnej rodiny a potom návšteva v nej sa často končí sklamaním. „Stalo sa nám, že matka prijala syna späť. Mal už nasporených vyše 20-tisíc korún. Keď ich matka s novým druhom po troch týždňoch minuli, chlapca vyhodili. Je to trpká skúsenosť,“ rozpráva. Komunita nie je zatvorená pred svetom. V čase voľna môžu chodiť chlapci do dediny a často sem chodievajú študenti na prax. Vytváranie kontaktov je dôležité pre rozhodnutie postaviť sa na vlastné nohy. Zatiaľ sa to podarilo v jednom prípade.