vosť hercov odmenená potleskom na otvorenej scéne.
Pred niekoľkými rokmi nádherne rekonštruované Divadlo Thália na Nagymező utca, malej budapeštianskej Broadway, pôsobí ako otvorená scéna pre domáce i zahraničné súbory. Diváci sú tak na jeho javisku zvyknutí vidieť aj rôznorodé produkcie, od komerčnejšieho projektu Enikő Eszényi Ping-Szving cez po muzikál Dr. Jekyll és Hyde, až po coolovú Sarah Kaneovú inscenovanú v štúdiu tohto divadla. Komornejšie priestory Thálie ubrali niečo z impozantnosti scénografie maďarského scénografa Kentaura, umožnili však divákom intímnejší kontakt s hercami.
Na popoludňajšie predstavenie prišli aj po slovensky hovoriaci študenti. Večerné predstavenie bolo kompletne vypredané, hercov si diváci vypýtali späť na scénu niekoľkokrát. Nitrianske divadlo si svojimi doterajšími hosťovaniami s Macbethom, angažovaním zahraničných tvorcov i nakoniec ako miesto organizovania festivalu Divadelná Nitra získalo istú povesť. Navyše, Budapešť nemá v súčasnosti príležitosť stretnúť sa s režijnou tvorbou Roberta Alföldiho, ktorý je v poslednom čase vyťažený skôr ako herec. Po skončení popoludňajšieho predstavenia Nitranov rozdal ešte svoje pokyny, potom sa však už presunul taxíkom na druhú stranu mesta.
Lucifera totiž nemožno nechať čakať, najmä ak účinkuje v takej ostro sledovanej produkcii, akou produkcia Madáchovej Tragédie človeka istotne je. V tejto inscenácii pripravenej na otvorenie novej budovy Nemzeti Színház je Alföldiho herectvo prirodzené a presvedčivé, takže ihneď porozumiete jeho hereckej popularite. Na politicky výbušnej a našťastie aj umelecky pomerne výbojnej produkcii sa nešetrilo, nielen na búchajúcej pyrotechnike. Kto si však zaplatil 3000 forintov za nezohnateľný lístok, musí niečo vydržať, hoci aj tri a pol hodinovú produkciu filozofujúceho klasika. Živá helikoptéra, ako v londýnskom muzikáli Miss Saigon, sa síce nekonala, ale živý kôň áno, spolu s početnými filmovými dokrútkami, pádmi hercov z výšky portálu a ďalšími scénickými efektami.
V rámci prestávky predstavenia, v ktorom si diváci zacestujú od Egypta, cez Atény, Rím, Paríž, Prahu či Londýn až do neba a pekla, nevyzerá ani nová budova maďarského národného, za ktorú jej autorku Máriu Siklósovú vylúčili z komory architektov, až ako taká „tragédiája“. Ak sa dívate z balkóna na Dunaj za svietenia nočnej Budapešti a mesiaca, dá sa to dokonca nazvať aj impozantnou scenériou. V triezvom dennom svetle však ťažko prijímate alegorické tety s harfami či iné pseudoumenie. Akési víťazné stĺpy po oboch stranách budovy sa nie veľmi úspešne uchádzajú o pozornosť vo volebnej konkurencii stĺpov blízkeho mosta a komínov. Nemáte si všímať, že medzi divadlom a Dunajom vedie železničná trať. Nakoniec, TGV to nie je, a z nejakej lokálky sa jedno národné divadlo nezrúti. Periférne umiestnenie divadla si istotne pochvaľujú taxikári, nikomu inému však nemôže vyhovovať. Ale nepredbiehajme, okolo novej budapeštianskej atrakcie je toľko voľného priestoru, že sa tu môže dodatočne vybudovať celé mesto. Nateraz však betónová prova lode, ktorá tvorí základ riešenia priestoru pred divadlom, vyzerá ako výjav stroskotania lode z nedokončeného plátna klasicistického maliara.
Na pustej zemi sa zelenie len zopár štvorcových metrov narýchlo položeného trávnika, do ktorého sú zasadené sochy umeleckej úrovne bratislavského „čumila“. Živly - oheň a voda - sú prizvané, aby obmývali napodobeninu antického portálu s nenúteným architektonickým gestom pohodeného na zemi. Či mal symbolizovať osud umenia, ľudstva alebo madáchovského človeka, nevedno. Ako symbol osudu jednej priveľmi spolitizovanej budovy je to však presné.
Autor: Budapešť
