Takto chceli odborári vlani vo februári podporiť kolektívne vyjednávanie. Na nepovolenom mítingu nešetrili nadávkami na premiéra, vládu, zamestnávateľov, ale verejnosť príliš nezaujali. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
BRATISLAVA – V nových firmách sa odbory väčšinou nepresadili. Svojich členov však postupne strácajú aj v starších a väčších podnikoch.
„Z odborov som vystúpil, neviem, prečo by som im mal odvádzať percento zo mzdy. Podnik má rekreačné zariadenia, ktoré by mal aj bez odborov, takisto aj ďalšie výhody poskytuje podnik, nie odborári. Od nich sme mali nejaké poukážky na zľavy v obchodoch a balíčky na Mikuláša, ale bez toho môžem byť,“ hovorí úradník zo Slovnaftu, kde sú odbory stále pomerne silné.
Odborové združenie železničiarov každoročne zvádza ostré boje s vedením podniku o mzdách. Odborári sa už niekoľkokrát vyhrážali štrajkami na železnici, niečo aj zorganizovali, ale väčšina zamestnancov ich nepodporila.
Pri mzdových otázkach sa spravidla s vedením železníc dohodnú na kompromise.
Zamestnanci krachujúcich a zadlžených podnikov sa často na odbory spoliehajú, tie však zatiaľ nedokázali „ozdraviť“ žiadnu firmu. Keďže sa odbory v podnikoch, ktoré vznikli po revolúcii, nedokázali presadiť, v novom Zákonníku práce je ustanovenie o Zamestnaneckých radách. Zamestnávateľ, u ktorého pracuje viac ako dvadsať ľudí a v jeho podniku nie sú odbory, je povinný zabezpečiť voľby členov rady.
„V čase funkčného obdobia a rok po skončení nemôže dať zamestnávateľ členovi odborového orgánu, alebo Zamestnaneckej rady výpoveď. Členovia rady majú právo na informácie od zamestnávateľa, musí ich na zasadania uvoľniť z práce, poskytnúť miesto, zaplatiť cestovné. Lenže rada je len poradný orgán a nemá vplyv na rozhodovanie firiem,“ hovorí odborníčka na pracovné právo. Upozorňuje však, že zamestnanecká rada vzniknúť nemusí, ak zamestnanci nikoho nezvolia.
Koľko je odborárov rok počet členov odborov
1990 2 443 977
1991 2 029 780
1992 1 761 349
1993 1 556 231
1994 1 444 805
1995 1 225 960
1996 1 116 923
1997 977 751
1998 827 842
1999 751 791
2000 a 2001 ubudlo ďalších asi 100-tisíc
(Zdroj: Konfederácia odborových zväzov SR)
Nemecko
O odboroch sa v Nemecku obyčajne hovorí raz za rok – na jar, v čase tarifných rokovaní. Neraz ich sprevádzajú výstražné štrajky, nakoniec sa však spravidla obe strany dohodnú. Od vzniku NSR v roku 1949 neotriasli krajinou žiadne mohutné štrajky.
Súvisí to s vysoko vyvinutým spoločenským konsenzom, ale aj so silným prepojením nemeckých odborov s politickými stranami, najmä s SPD. Ale aj v CDU – lobuje príslušný výbor za záujmy zamestnancov.
Zväz nemeckých odborov DGB má takmer osem miliónov členov, ale ich počet neustále klesá. Len za rok 2001 opustilo rady ôsmich jednotlivých organizácií zastrešených DGB vyše 200-tisíc členov. To súvisí s nezamestnanosťou, ale aj so všeobecným poklesom záujmu, hlavne medzi mládežou v druhej najväčšej odborovej organizácii IG Metall je len asi 7,5 percenta členov vo veku do 25 rokov.
Nemecké odbory ponúkajú za jedno percento hrubého zárobku nielen zastúpenie v tarifných rokovaniach a finančnú pomoc v prípade štrajku, ale aj bezplatné poistenie v prípade pracovného súdneho sporu, semináre a školenia. (vm)
O najväčší rozruch sa v Európe medávno postarali talianske odborové centrály. Ľavicové CIGL, kresťanskodemokratické CISL a centristické UIL sa spojili a do ulíc zverbovali milióny svojich členov. Sparalyzovaním celej krajiny chceli pravicového premiéra Silvia Berlusconiho prinútiť, aby zastavil reformu pracovného práva. Išlo o najväčší generálny štrajk od roku 1982. Talianske odbory majú zhruba osem miliónov členov.
Francúzsko
Medzi krajiny s najväčšou „štrajkovou“ tradíciou patrí Francúzsko. Tamojší odboroví predáci sa najčastejšie vyjadrujú k privatizácii štátnych koncernov. Najväčšou „témou“ francúzskych odborových centrál CGT (Confédération Générale du Travail) je napríklad plánovaná privatizácia štátnej elektrárenskej spoločnosti EdF. Odborári sú jednou z hlavných príčin, prečo sa francúzsky kabinet nikdy nepustil do privatizácie tohto megakoncernu. Okrem CGT vo Francúzsku pracujú ďalšie štyri odborové centrály.
Španielske odbory získali významnejší vplyv až začiatkom 80. rokov. Najväčšie napínanie odborárskych svalov počuť v najpriemyselnejších častiach Španielska – v Katalánsku a Baskicku. Šéfovia najsilnejšej odborárskej centrály CC.OO (Confederación Sindical de Comisiones Obreras) sa pravidelne objavujú na televíznych obrazovkách. Za dvadsať rokov sa im podarilo presadiť viacero legislatívnych opatrení v prospech radových zamestnancov.
Okrem CCOO, v krajine pôsobia aj UGT (Unión General de Trabajadores). Baskickí robotníci sú zastúpení v STV-ELA – (Eusko Langileen Alkartasuna – Solidarita baskických robotníkov). Dohromady majú okolo desať miliónov členov. (taa)
PODARILO SA
– podporiť pred voľbami 1998 politikov vtedajších opozičných strán
– usporiadať niekoľko mítingov a v hlavnom meste párkrát zastaviť dopravu
– presadiť zvyšovanie miezd v niektorých väčších podnikoch
– zachovať si stále pomerne silné postavenie v niektorých podnikoch – sú zastúpení aj v orgánoch týchto spoločností (železnice, bane…)
– presadiť v spolupráci s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny nový Zákonník práce, ktorý spôsobil v mnohých odvetviach značné problémy
NEPODARILO SA
– dosiahnuť, aby ich protestné mítingy mali ohlas, aký sami očakávali
– pritiahnuť nových členov
– zvýšiť dôveru ľudí k odborom, tá naopak klesá
– pritlačiť na vládu a parlament (prakticky v ničom, až na pár protestov)
– presvedčiť politikov o svojej pravde (odborom v súčasnosti drukuje veľmi málo ústavných činiteľov)
– presadiť sa v novovzniknutých podnikoch
– zabrániť krachu starých podnikov
