Aj pani M. z Bratislavy zrazilo auto. Keď sa po týždňoch v nemocnici vrátila domov, začala sa zaujímať o vyšetrovanie. Tri mesiace po prvom vypočutí ju nekontaktoval žiaden úrad. Nedozvedela sa, či páchateľa odsúdili, alebo nie. Pri pátraní na úradoch cítila, že úradníkov otravuje.
V prípade pani M. zákon pripúšťal možnosť podmienečne zastaviť trestné stíhanie a dohodnúť sa s páchateľom na náhrade škody. Bola na to potrebná dohoda s vyšetrovateľom, prokurátorom, a najmä s previnilcom. Pani M. na pokračovaní stíhania netrvala, chcela však náhradu škody. Vyšetrovateľ teda páchateľovi oznámil, že obeť nehody sa s ním chce stretnúť.
Stretli sa v reštaurácii a rozišli sa s dohodou, že bude mesačne splácať náklady na liečenie.
„Takých skúseností máme viac,“ hovorí pracovník poradne Jaroslav Iványi. „Niekedy mám dojem, že aj páchatelia sú radšej, ak sa to vyrieši takto. Ani oni sami nevedia, ako sa skontaktovať, je im to nepríjemné. Nie sú to zločinci, neporušili zákon úmyselne.“
Zmierenie je podľa neho často schodnejšia cesta, ako keď si obete majú po vyšetrení prípadu škodu sami vymáhať na súde. „Trvá to mesiace. Pritom mnohé obete často očakávajú len morálne zadosťučinenie, ospravedlnenie.“ (ru)
