av Kuttner, Juraj Ulický, Anita Szvrcseková * Premiéra: 21. apríla 2002
Páni, zoznámte sa! Icharev, Utešiteľnyj, Švochnev, Krugeľ, Zamuchryškin… Dúfam, že sme nevynechali ani jedného trochu významnejšieho ožrana a podvodníka z našej gubernie. Skoro sme však zabudli na múzu Adelaidu Ivanovnu, na našu vášeň hrať a prehrať! Netreba ani hovoriť, ako to dopadne, keď sa v istom mestskom hoteli plnom bĺch dajú dokopy páni bratia s neskrývaným úmyslom bezpracne - na iných, a keď to nepôjde, tak navzájom jeden na druhom obohatiť sa. Ale akože bezpracne! A tie prekartované noci, tie úplatky, tie podvodné zmenky! To je čo? Tých ťažko ogabaných osemdesiattisíc len tak-tak vynahradí stratené nervy. Ešte že zakaždým to dobre dopadne. Z dvoch podlých a hlúpych vyhrá ten podlejší a hlúpejší.
Tí prví, čo majú aspoň aké-také ambície naplniť z nakradnutých peňazí poslanie vzdelanej triedy, či sa aspoň poprechádzať po bulvároch, zostávajú (nielen v interpretácii nového Mestského divadla Bratislava) privalení doskami sveta. Nuž veru, toto je taká podvodnícka krajina, že šťastie má len ten, kto je hlúpy ako peň. A potom špekuluj! Cibri si rozum! Zdokonaľuj sa! V podvodoch!
Keďže náš Nikolaj Vasilievič vedel čo-to o šialenstve, jeho hráči sú celkom ako živí, a to aj napriek zožltnutému prekladu. Im, mladým a perspektívnym, miestne pomery siahajú sotva po členky. Scénografka Katarína Kovalčíková jednoduchým trikom ošmekla maličký podzemný priestor bývalého divadla GUnaGU v Klube Čierny havran. Vyrobila miniatúrny salónik s malým nábytočkom, po akom túžia všetky deti. A naši hrdinovia sa skutočne správajú, akoby na nich mamy zabudli na piesočku dávať pozor.
Problémom je, že nielen hráči, ale aj herci hrajú každý za seba a proti každému. Keďže režisér Jozef Krasula rozdal karty profesionálnym partnerom, dáte sa nimi celkom slušne obalamutiť. Richard Stanke má na svojom zozname nie jedného podvodníka. Jeho Utešiteľnyj je aj v tomto prípade pánom situácie. Milan Mikulčík vytvoril veľavravnú postavu kozáka Krugeľa, ktorý nepovedal skoro nič, ba ani nebol vždy triezvy a popravde medzi partičkami aj pospával, ale všetko presvedčivo. Marek Majeský dodal svojej postave šarm hráčskeho džentlmena, ktorý vstupuje do hry s domnienkou, že je krajší a múdrejší ako ostatní. Róbert Roth bol ako dobre poznačená karta, s nezameniteľnou zadnou kresbou. Ani Štefan Richtárek nemusel k svojmu typu veľa pridávať. O trochu neprirodzenejšie pôsobili ďalší podvodníci do partie: I. van Vojtek či Štefan Kuttner.
Bratislavskí Hráči vyhrávajú viac hravosťou ako disciplínou a rafinovanosťou. Sú však našťastie nielen o vášni hrať karty, ale i divadlo, takže sa dajú odporučiť nielen klientom nebankových subjektov, gamblerom či členom iných exkluzívnych klubov. Ako terapia či návod?
