Moskva 25. apríla (TASR) - Hlavnou príčinou osudnej havárie 4. bloku jadrovej elektrárne v Černobyle 26. apríla 1986 nebolo zlyhanie techniky, ale činnosť nekvalifikovaného personálu, ktorý dlhodobo a hrubým spôsobom porušoval všemožné záväzné predpisy a normy.
Vyplýva to zo záverov vyšetrovania sovietskej generálnej prokuratúry v období od 26. apríla 1996 do decembra 1988, o ktorých až s odstupom rokov vlani informovali dvaja vtedajší vyšetrovatelia Jurij Potemkin a Petr Ivanov.
Veľký diel nepriamej zodpovednosti za to, že testovanie reaktora pred jeho plánovaným odstavením prebiehalo pri odpojených automatických systémoch ochladzovania a ochrany reaktora, pripadá aj na sovietsky štátny jadrový dozor, ktorý v čase havárie v ZSSR už niekoľko rokov v dôsledku reorganizácie de facto nefungoval. Kým kontrola z centra nebola žiadna, predstavitelia jadrového dozoru na miestnej úrovni uskutočňovali iba formálne kontroly bez návrhov opatrení.
Napriek tomu, že havária reaktora RBMK-1000 s výkonom tisíc megawattov v černobyľskej elektrárni severne od ukrajinského hlavného mesta Kyjeva sa stala najvážnejšou technologickou haváriou 20. storočia a žiarenie zasiahlo nielen milióny občanov Ukrajiny, Ruska a Bieloruska, ale aj ďalšie európske krajiny, vyšetrovanie a trestné stíhanie zamestnancov elektrárne podliehalo inštrukciám vtedajšej KGB a nieslo označenie "tajné".
Päť zamestnancov elektrárne v Černobyle a inšpektora štátneho jadrového dozoru Najvyšší súd Sovietskeho zväzu odsúdil k niekoľkoročným trestom v júni 1987. Všetky spisy k prípadu sú aj po 16 rokoch neprístupné - kvôli utajeniu, ale aj preto, že samy sú zdrojom žiarenia.
Vyšetrovatelia Potemkin a Ivanov po 15 rokoch od havárie konštatovali, že personál elektrárne sa vyznačoval nedostatkom skúseností a ignoroval nielen predpisy, ale aj základné fyzikálne zákonitosti. Havárii v roku 1986 dlhšiu dobu predchádzali časté neplánované zastavenia reaktora a malé nehody.
Séria nešťastných krokov, ktoré viedli k nekontrolovanej štiepnej reakcii a výbuchu, sa na 4. bloku elektrárne v Černobyle datuje od 31. decembra 1983, kedy riaditeľ prevzal jedno z regulačných zariadení bez odskúšania. Zariadenie, ktorá malo v prípade prehriatia reaktora uviesť do chodu núdzovú výrobu elektriny, ktorá zásobovala nezávislý systém ochladzovania, nikdy správne nefungovalo a jeho nedostatky sa nepodarilo odstrániť ani za niekoľko rokov.
Vedenie elektrárne sa rozhodlo, že pred plánovaným odstavením 4. bloku na opravu 25. apríla 1986 uskutoční sériu testov tohto regulačného zariadenia a vibrácií turbíny. Plán testov bol zostavený neprofesionálne, bez konzultácie s výrobcom a dodávateľom, ako aj bez postupov pre prípad problémov či núdze. V riadiacom stredisku boli pred testom dokonca namontované neschválené regulačné zariadenia, o ktorých sa nevedelo, či budú fungovať správne, a preto boli aj ďalšie automatické systémy havarijného ochladzovania reaktora odpojené.
K postupnému odstavovaniu a testom na 4. bloku sa pristúpilo 26. apríla 1986 28 minút po polnoci. Neskúsenosť operátora spôsobila, že plánované zníženie výkonu zo 700 na 200 MWt sa nepodarilo a reaktor sa takmer zastavil. Podľa predpisov je v tejto situácii potrebné reaktor zastaviť úplne a opätovné spustenie je možné najskôr po 24 hodinách.
Keďže personál a zamestnanci ďalších firiem plánovali uskutočniť testy, znamenalo by to ich ďalší odklad. Výkon 4. bloku černobyľskej elektrárne mal byť preto ručne a pri vypnutom ďalšom ochrannom obvode zvýšený na asi 200 MWt. Vzhľadom na svoju konštrukciu a špecifiká štiepnej reakcie sa reaktor správal nestabilne a výkon sa zvyšoval len pomaly. Poslednou osudnou chybou, ktorá napokon viedla k explózii, bolo odstavenie turbín, aby sa výkon reaktora zvýšil. To však viedlo nielen k rastu výkonu, ale aj k nahromadeniu pary a ďalšiemu geometrickému rastu výkonu a strate kontroly nad štiepnou reakciou.
Predzvesťou explózie sa stalo praskanie potrubia primárneho okruhu. Regulačné tyče, ktoré mohli blížiacu sa katastrofu odvrátiť, sa nezačali zasúvať do reaktora automaticky, ale až na manuálny pokyn operátora. Ten prišiel neskoro - teplota v neochladzovanom reaktore už bola veľmi vysoká, vodiace dráhy pre tyče sa zdeformovali a nedali sa zasunúť. Krátko na to 1 hodinu, 23 minút a 40 sekúnd po polnoci nasledovalo niekoľko silných explózií.
Vyšetrovatelia sovietskej generálnej prokuratúry zistili, že personál neabsolvoval žiadne školenie pre extrémne situácie, na pracoviskách neboli dozimetre a osobné ochranné prostriedky. Vedenie elektrárne všetok personál elektrárne o mimoriadnej udalosti neinformovalo, bez informácií zostali aj obyvatelia z najbližšieho okolia. V dôsledku explózie došlo k silnému požiaru, ktorý hasili požiarne jednotky bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov a bez dozimetrov. Vyšetrovanie v 80. rokoch odhalilo, že aj zo strany hasičského zboru došlo k nerešpektovaniu vyhlášky z novembra 1985, ktorá popisovala postupy pri hasení požiarov so zdrojom rádioaktivity.
Do odstraňovania následkov explózie a následného budovania sarkofágu nad 4. blokom, ktorý mal zastaviť únik rádioaktivity, sa zapojilo 600-800 tisíc osôb, z toho viac ako 180 tisíc dnešných občanov Ruska.
Podľa expertov boli mnohí vystavení žiareniu úplne zbytočne, pretože ich prítomnosť v zamorenej oblasti nebola vôbec potrebná. "Mnohí vykonávali absolútne nepotrebnú prácu," konštatoval pred rokom hlavný ruský hygienik Gennadij Oniščenko.
(spravodajca TASR Bohdan Kopčák) žab
