„Vlastne je jednoduché zostaviť dramaturgiu koncertu osobností – čo pesnička, to hit a človek sa nemôže zmýliť,“ hovorí klavirista a kapelník Hany Hegerovej Petr Malásek, dramaturg trojkoncertu osobností s podtitulom Rýmování o životě. „Nevyberal som hity najhitovejšie, skôr skladby, ktoré chemicky k sebe pasujú a dobre znejú s orchestrom.“

V utorok večer sa pred vypredanou halou bratislavskej Incheby predstavili umelci, ktorých hlavným vkladom do vystúpenia je absolútna profesionalita a tým pádom ušetrenie diváka od trapasov, falošných tónov, no aj od napätia. Na pódiu aj v hlavách publika sa rýmovalo o živote a to chce pokoj.

„Osobnosť znie strašne elitársky,“ hovorí Petr Malásek, „nik z účinkujúcich to nevzal príliš vážne, podľa pána Lasicu je to u vás skôr nadávka v spojitosti s istými politickými billboardmi,“ smeje sa. Na Slovensku máme podľa týchto nevážnych kritérií osobnosti tri, v Čechách ich je päť. Väčšina z nich je však textársky, kapelnícky či cez duetá prepojená. Napríklad aj Milan Lasica, ktorý spieval Ja sa neviem nikdy hnevať a Hegerová.

Niekto dostal viac priestoru, iný menej. Zaujímavé je, že Pražský štúdiový symfonický orchester, ktorý často ticho sedel, dostal najväčšiu šancu hrať s alternatívnou Bittovou a folkovým Nohavicom. Po skladbe Divná slečinka Ivy Bittovej sa chvíľami zdalo, že je to koncert Hany Hegerovej, ktorá zaspievala Čerešne, Potměšilého hosta, s Petrom Hapkom Levandulovú a ďalšie štyri skladby. „Hana Hegerová si zaslúži mať viac vecí než iní, už len preto, že s ňou hráme a je to tutovka. Richard Müller si tiež zaspieval viac, lebo sme sa ho rozhodli dať nakoniec,“ hvorí Malásek.

Spievajúci umelci sa na pódiu striedali cez duetá – Petr Hapka spieval s Janou Kirschnerovou Bude mi lehká zem a s Luciou Bílou Dívam se, dívám, Iva Bittová má s Müllerom spoločnú pieseň Stane se že. Väčšina týchto titulov mala spoločných autorov Hapka – Horáček: okrem spomínaných piesní aj Štěstí je krásná věc, Unesený, Srdce jako kníže Rohan či Rozeznávám.

Novinkou bola pesnička Jany Kirschnerovej Klobúk z pripravovaného albumu a ešte Jarek Nohavica sám. Bez neodmysliteľnej gitary v rukách odspieval Petěrburg, Kometu a Dokud se zpívá. Úloha frontmana tancujúceho pred mikrofónom mu celkom šla. A ako ho na to tvorcovia prehovorili? Malásek: „Jarek bol prvý, kto do toho išiel kvôli muzike. Chcel vystúpiť tak, ako ho ľudia nepoznajú. Aj sme rozmýšľali, že by na konci vystúpil len on sám s heligónkou, ale nechali sme to tak.“ Nohavica to len tak nenechal, neskoro v noci na slávnostnej recepcii skočil po harmoniku a prekvapeným hosťom urobil malý koncert.