„Ráno som tu väčšinou sám. Popoludní už prídu decká. Nejazdia za úplatu, pomáhajú pri ošetrovaní. Kone treba vyčistiť, napojiť, postarať sa o sedlový materiál,“ hovorí majiteľ stajne, chovateľ a jazdec v jednej osobe Štefan Naď.
Košičan Naď bol prvým chovateľom na Slovensku, ktorý dostal ešte tesne pred revolúciou živnosť na kúpu, predaj koní a výcvik ich i jazdcov. „Nebolo to jednoduché. Spočiatku mi živnosť nechceli dať. Dostávali ich remeselníci, ktorí poskytovali služby obyvateľom, a toto podľa nich služba nebola,“ spomína.
Koňom sa venuje od dvanástich rokov. Vtedy začal amatérsky jazdiť parkúr v TJ Lokomotíva. Po skončení školy bol vedúcim výcviku v Štátnom žrebčíne v Topoľčiankach, neskôr vyučoval v poľnohospodárskom učilišti v Šali odbor chov koní, jazdec z povolania. Jeho snom bolo mať vlastnú stajňu – dnes má dokonca vlastný jazdecký klub.
„Podnikať v tejto oblasti nie je jednoduché. Kto si myslí, že v našich podmienkach sa dá na koňoch zbohatnúť, je na omyle. Ale nakoniec, chovať kone len pre biznis sa ani nedá,“ tvrdí chovateľ a pretekársky jazdec telom i dušou.
Jazdecká škola a služby pre súkromných majiteľov koní zarobia akurát na náklady. Chov koní je mimoriadne drahý. Sem-tam sa podarí predať mladého žrebca či kobylku, ktorú tu svojpomocne vycvičili.
„Cena ošípanej sa určuje podľa hmotnosti, kravy podľa dojivosti. Pri koňoch je to iné. Cena sa odvíja od jeho výzoru, rodokmeňa, genetického potenciálu, výkonnosti. Takže kôň môže stáť od pätnástich tisícok až po milióny.“
Chov koní sa dnes sťahuje z vidieka do miest. „Na vidieku už nemajú opodstatnenie. Z ťažného zvieraťa sa stalo športové. V mestách sa nájde viac solventných ľudí, ktorí si kone aj kúpia. Na druhej strane len ťažko nájdete na jazdectvo sponzorov. Futbal či hokej je predsa len o niečom inom.“
Štefan Naď roky nepozná dovolenku. Kvôli koňom sa ani neoženil. „Láska ku koňom je láska na celý život. A treba pre ňu aj niečo obetovať.“
