Od čias ministerky Slavkovskej nemá ministerstvo školstva finančné kompetencie. Môže mať predstavu, ako má škola vyzerať, ale nemôže jej na to dať ani korunu. Financuje iba pedagogický proces podľa počtu detí. Ak školy chcú ponúknuť čoraz náročnejším rodičom kvalitný program výučby, musia odniekiaľ peniaze získať.
„Sľúbili nám, že peniaze, ktoré škola svojimi aktivitami zarobí, už nebude musieť odvádzať do štátneho rozpočtu. Doteraz zostávali na bežnom účte školy len platby za energie, teraz by to mali byť aj platby za nájomné. To by nám trochu pomohlo,“ hovorí o novom zákone o financovaní riaditeľka ZŠ na Lazaretskej ulici v Bratislave Eva Šestáková.
Ďalšie peniaze môžu školy získať cez svoje nadácie alebo občianske združenia: rodičia a priaznivci školy môžu týmto subjektom venovať jedno percento zo zaplatenej dane. „Niekomu sú tieto sumy smiešne, ale keď vám dá 1000 ľudí hoci len po 200 korún, aj to je niečo,“ hovorí riaditeľka Šestáková.
Riaditelia, ktorým sa podarilo získať počítače, rátajú s tým, že by si mohli privyrobiť ponúkaním techniky, softvéru aj odborníkov pre rekvalifikačné kurzy nezamestnaných. Iní sa do podnikania veľmi nehrnú: preto, že nie je čo prenajímať (mnohé školy totiž nemajú ani vlastnú telocvičňu), ale aj preto, že sa im nechce plytvať časom a energiou na to, aby väčšinu peňazí, ktoré zarobia, pchali do „jamy levovej“ – štátneho rozpočtu. Zveľaďujú svoju školu inak.
„My sme veľmi dobre vybavení, máme dostatok počítačov, iných prístrojov, nové učebné pomôcky, ihrisko,“ hovorí riaditeľ gymnázia v Banskej Štiavnici Emil Mázik. „Ale za tým je veľa námahy. Je to preto, že pracujeme na mnohých medzinárodných projektoch, napríklad v rámci Sokrata a Unesco a v rámci každého si škola zaobstará nejaké zariadenie, ktoré jej už potom zostane. Takto sme získali okrem iného kopírku, počítače. Pomáhajú nám aj sponzori.“
Dodáva, že študentom vychádzajú v ústrety aj tým, že „po dohode s Akadémiou vzdelávania ponúkame možnosť spraviť si jazykový „cambridge“ certifikát – pretože zadarmo poskytneme priestory a techniku, majú to deti lacnejšie.“
Zatiaľ čo štátne všeobecnovzdelávacie školy sú rozpočtové organizácie, stredné odborné školy sú príspevkové – z rozpočtu dostávajú iba na platy pedagogických pracovníkov a príspevok na energie a niektoré iné platby, a ostatné si musia zarobiť. Niektoré si pomáhajú tak, že predávajú výrobky svojich žiakov – keramiku, odevy, nejaké drobnosti do záhrady.
Iné prenajímajú internáty, či ponúkajú služby. Nie je to však podnikateľská činnosť v pravom slova zmysle, ale odborná prax, ktorú školám v rámci hlavných činností umožňuje zriaďovacia listina.
„Robíme stužkové, plesy, oslavy,“ hovorí riaditeľka učilišťa v Pezinku Elena Jurčíková. „Máme veľmi šikovné deti v odboroch čašník-kuchár, peknú veľkú sálu a ponúkame prijateľné ceny. Sme tvrdou konkurenciou pre miestnych podnikateľov. S niektorými spolupracujeme – žiaci sú u nich na praxi a my im odpracované hodiny vyfakturujeme.“ Aj deti z iných odborov si vedia zarobiť: stolári vyrábajú nábytok a robia opravy, ktoré sa väčším podnikom neoplatia, šikovné kaderníčky majú svojich stálych zákazníkov, nezostávajú ani maliari - vymaľovali naríklad školu aj obecný úrad.
„To, čo si zarobíme, nám stačí na to, aby sme mohli pracovať na určitej úrovni,“ hovorí pani Jurčíková. „Deti musia byť v podnetnom prostredí, do toho treba investovať.“
MONA GÁLIKOVÁ
