na svetovom šampionáte ‘86 v Mexiku, čo si cení viac ako európsky primát dva roky predtým. S jeho menom však ostala spätá nenapodobiteľná technická vyspelosť, elegancia pohybu a smrtiaci inštinkt pred súperovou bránkou. Vlastnosti, o ktorých by mohli písať básne najlepší svetoví obrancovia vtedajších čias.
V rodnom východofrancúzskom mestečku Joeuf začal Michele písať futbalovú dráhu v roku 1966 v tamojšom mužstve AS, kde pobudol šesť sezón. O jednu dlhšie vydržal v AS Nancy-Lorraine. Prvým skutočne veľkým klubom, ktorý vtedy oprávnene zniesol prívlastok fetiš francúzskeho futbalu, bol AS St. Etienne. Po trojročnom pôsobení prišiel vrchol pyramídy – Juventus Turín. Na štadióne Delle Alpi odohral päť sezón a so „starou dámou“ si vychutnal absolútnu slávu. „Začal som hrávať v najväčšom klube môjho regiónu, prešiel do najväčšieho francúzskeho a všetko ukončil v najväčšom svetovom,“ s obľubou vykladá večne usmievavý Michele pri rozhovoroch, ktoré zablúdia do jeho bohatej futbalovej minulosti.
Pre mnohých pozorovateľov to bol šok, keď sa iba ako dvadsaťtriročný objavil prvý raz na majstrovstvách sveta. Argentína ‘78, dejisko šampionátu, malo mladého bažanta dostatočne „prefackať“ pri zbieraní medzinárodných skúseností. Francúzi sa dostali do mimoriadne ťažkej skupiny s dvoma topfavoritmi na titul – Argentínou a Talianskom. Nováčik sa mien i juhoamerickej atmosféry nezľakol a zanechal dobrý dojem, hoci európsky zástupca cestoval domov príliš skoro.
Platiniho prestíž stúpala závratnou rýchlosťou. Poctivý prístup k tréningu, hlava plná invenčných nápadov a čoraz britkejšie nohy transformovali cieľavedomého mladíka do polohy uznávanej osobnosti. Rytier na trávniku, citlivý človek bez škandálov v súkromí dal o sebe vždy vedieť v pravú chvíľu. To nemohli prehliadnuť ani manažéri bohatých veľkoklubov. Krátko pred začiatkom MS ‘82 sa poponáhľal Juventus s lukratívnou ponukou a Platini neváhal. Vymenil milované Francúzsko za zbožňované Taliansko v čase, keď sa čoraz smelšie formovali začiatky legionárskych futbalových misií. Turínčania ho vykúpili za 1,28 milióna frankov. Pristúpili aj na platové podmienky – európsky Pelé zarobil za prvý rok dva a za druhý takmer tri milióny frankov.
Patrick sa pozrel smrti do očí
Na španielskych ihriskách však naplno vynikol talent francúzskej reprezentačnej desiatky. Nemožno nespomenúť fantastický semifinálový duel v Seville proti Nemecku, v ktorom strelil vyrovnávajúci gól. Ani to, ako tridsať miliónov Francúzov pri televíznych obrazovkách i celý svet s uznaním sledovali Platiniho ľudský prístup, keď držal za ruku spoluhráča a najlepšieho priateľa Patricka Battistona, ktorého museli vyniesť z trávnika v bezvedomí po brutálnom zákroku brankára Schumachera. Nemec vrazil do jeho tváre lakťom a bokom v plnej rýchlosti. „Schumacher mal veľké šťastie a Patrick ešte väčšie. Dnes, keď si na videu znova a znova prehrávam ten prekliaty zápas a zastanem pri onom zábere, lebo musím, zakaždým si vravím, že Patrick sa vtedy pozrel smrti do očí.“
Na majstrovstvách Európy o dva roky v domácom prostredí priviedol reprezentáciu k zlatu. Stonásobne zaslúžene. „Platoche“, ako ho francúzski fanúšikovia s obľubou volali, sa blysol na turnaji perfektným streleckým rekordom – v piatich zápasoch prekonal súperových brankárov deväťkrát! Proti Belgicku a Juhoslávii dosiahol hetrik. Unikátom je, že zakaždým strelil jeden gól pravou nohou, jeden ľavou a jeden hlavou.
Reprezentačné skúsenosti preniesol aj do Juventusu, s ktorým v tom čase zbieral jednu trofej za druhou: dva talianske majstrovské tituly, Taliansky pohár, víťazstvo v PVP, zisk európskeho Superpohára, triumf v Európskom pohári majstrov ako aj prvenstvo v Interkontinentálnom pohári. Trikrát za sebou sa stal kráľom strelcov talianskej Serie A (1983 – 16 gólov, 1984 – 20, 1985 – 18), čo mu v tých istých rokoch vynieslo vždy aj korunu najlepšieho futbalistu Európy! Pozoruhodná bilancia.
Vrchol prišiel v Mexiku ‘86, kde fascinovalo planétu magické francúzske kvarteto v strede ihriska – Michel Platini, Alain Giresse, Jean Tigana a Luis Fernandez. Ich dynamika a skvelá spolupráca presvedčili všetkých skeptikov v osemfinále proti Taliansku a neskoršie aj vo štvrťfinále v zápase s Brazíliou, ktorý raz Pelé označil za „zápas storočia“. Ako inak, v oboch súbojoch sa Platini strelecky presadil.
Heysel ho stále prenasleduje
Krásne časy sa končili. V unavenom tele sa o slovo hlásili zranenia a najmä neposlušný členok, s ktorým laboroval niekoľko mesiacov. A aj tragédia na bruselskom štadióne Heysel pred finále EPM proti Liverpoolu v ňom zanechala hlboké stopy. Nič na tom nezmenil ani jeho víťazný gól z pokutového kopu. „Nemalo to nič spoločné s futbalom. Pohár nám museli priniesť do kabíny. Čestné kolo sme sa neodvážili obehnúť. Ten tragický večer sa vo mne všetko zlomilo. Vidina 38 mŕtvych ma stále prenasleduje. Trvá to už roky. Vtedy som si uvedomil, že nikdy nebudem môcť hrať za nijaký anglický klub, hoci som vtedy o niečom podobnom trochu uvažoval. V mene tých, čo zomreli. V mene Turína, mesta smútku. V mene talianskeho ľudu, ktorý by mi to neodpustil. V mene Francesca Platiniho, piemontského murára, môjho starého otca.“
V roku 1987 sa stal manažérom francúzskej reprezentácie. Pod jeho vedením debutoval napríklad Didier Deschamps a formovala sa vychýrená útočná dvojica Cantona – Papin. Táto generácia vytvorila ojedinelý rekord, keď neprehrala od apríla 1989 do februára 1992. Vysnívanej méty sa historicky najlepší strelec reprezentácie so 41 gólmi v 72 zápasoch predsa len dočkal. Pred štyrmi rokmi sa z postu viceprezidenta organizačného výboru tešil spolu s celým Francúzskom zo zisku zlatej medaily na parížskom štadióne St. Denis.
