Včera vyšiel album Nové svetlo. Dvanástou platňou sa PETER NAGY vracia na scénu, z ktorej vlastne nikdy neodišiel. Spevák z Prešova, ktorý začínal ako presvedčený folker, neskôr vypredal Lucernu a zažil ohromnú popularitu, spojenú s priamoúmernou nenávisťou - o kom inom sa šírili fámy typu, že ho stĺkli metalisti?

Zmenil už všetko okrem gitár a melodických refrénov, tie mu ostali aj na tejto platni: „Chcel som sa vrátiť k pôvodnému rukopisu ako na albume Myslíš na to, na čo ja?,“ hovorí.

Obnovená zostava kapely Indigo úspešne funguje v Čechách, prečo nie na Slovensku?

„Ôsmeho júla budú dva roky, čo spolu hráme po českých festivaloch. U nás sa toho veľa nedeje, nie že by Slovensko za to mohlo, ale je tu horšia ekonomická situácia. Na koncerte v Litvínove bolo vstupné dvesto korún, čo je tu nemysliteľné. Chodíme ako drotári drôtovať do Čiech.“

Je to naozaj len otázka ekonomiky?

„Nie, týka sa to aj všeobecnej zmeny v kultúre - prichádzajú nové kapely, vzniká nová muzika. Čo nám Česi úprimne závidia, je sviežosť v hudbe. Tu majú prednosť kapely, ktoré po rokoch v garáži dostanú šancu, a nie umelé projekty, ktoré neprijímajú nielen médiá, ale ani ľudia. Je to pravá cesta, po ktorej má ísť rocková hudba, aj keď je ťažšia.“

S akými pocitmi ste nahrávali rockovo znejúci album v čase elektronizácie hudby?

„Som dosť slobodomyseľný a viem, že pri písaní piesní nemôžem myslieť na peniaze. Nie som na to odkázaný a som presvedčený, že takto sa to nemá robiť. Inak by som nikdy neurobil pesničku Waikiki ragga, recesnú skladbu, ktorá bola odpoveďou na slovenské kapely, keď začali spievať po anglicky totálne nezmysly. Nakoniec bol z toho hit. Ak sa bude umelec bojazlivo držať názoru ľudí, neurobí už nič nové.“

Ako prvý slovenský umelec ste za minulého režimu vypredali pražskú Lucernu, aj albumy sa predávali v stotisícových nákladoch. Necítite smútok?

„Vždy je poučné pozrieť sa za hranice - historický comeback sa podaril len Tine Turnerovej a Bruceovi Springsteenovi, u nás skok naspäť na špicu neexistuje. Tu je najväčšie umenie udržať sa. Každá kapela má tú istú krivku a z toho sa netreba zblázniť.“

Neľutujete spätne, že vám imidž slobodného hudobníka na chvíľu „skazili“ projekty pre deti?

„Ľúto mi je len, keď si uvedomím, že niektorí si to nevedia oddeliť od mojej tvorby. Pre decká robím rád, je to taká hra so slovíčkami. Teraz som s tým prestal, lebo viem, že ak chcem spraviť gitarovú platňu, musím ju časovo oddeliť. Ľudia sú totiž pohodlní meniť názor.“

Na čerstvom albume ste opustili všetkých doterajších spolupracovníkov - texty, hudba, dokonca fotografia na obale sú vaše.

„Počas dvoch rokov som vymenil všetko, čo sa dalo a nechal som si len gitary. Od súkromia cez novú kapelu, ktorú som postavil s Mišom Kovalčíkom, až po štúdio, v ktorom sa nahrávalo. Osviežujúce.“

Texty na Novom svetle kolíšu niekde medzi triezvym odstupom a chlapčenskou zamilovanosťou. Je to tak?

„Je. Žijem ako každý iný človek, mením nálady, a tak idú aj pesničky. Niektoré texty sú až nepríjemne pravdivé, napríklad Peniaze letia sú o tom, že nás často ponižujú, že robíme väčšie kompromisy, než sme si predstavovali. Naháňame peniaze po ulici a vietor sa nám smeje, hoci sme si povedali, že my budeme iní.“

Nepoznám veľa mužov spevákov, ktorí by s hudbou „predávali“ aj pohľad na svoje telo. Odkrývate ho bez problémov?

„Nepovedal by som, že ho predávam. Mňa to baví. Kedysi som zbieral zbrane, jazdil som na amatérskych pretekoch na terénnych autách a potom som našiel posilňovanie, najlepšiu zábavu popri hudbe. Nechcem sa páčiť všetkým, ale viem, že sa ani nemusím. Niektorí ma doslova nenávidia, nevyhovujem im vizážou, správaním, pesničkami. Aj tak musím robiť len podľa seba.“

Prvýkrát ste vystupovali v Bratislave ako hosť Zuzany Homolovej, hovorili ste vraj vtedy, že folk je správna cesta. Kam ste sa dostali?

„Z toho obdobia ostalo jediné: som presvedčený, že spevák môjho druhu si má písať pesničky sám. Cesta sa mení, ale stále sa cítim pesničkárom.“