Slovenské školy sú chudobné a stratové. Nezarábajú na seba – radšej čakajú na to, čo im dá štát. Ich priestory sú využité len počas vyučovania, po poslednej hodine sa brány škôl zatvárajú. Nevyužité telocvične zostávajú prázdne rovnako ako počítačové učebne. Až do ďalšej vyučovacej hodiny. Ekonómovia varujú: takto sa nehospodári.

Vo svete sa za vzdelanie platí

Niektoré krajiny už pochopili, že vzdelávanie – najžiadanejšie odvetvie tohto storočia – má svoju cenu. Trendom je vyberať školné – dnes je to vraj takmer nutnosťou. Napríklad na University of Michigan nám potvrdili, že keby nevyberali ročné školné vo výške 30 000 dolárov, dlhodobo by neudržali kvalitu školy.

„Školné za posledných 25 rokov veľmi narástlo, je vyššie ako inflačná krivka a nárast životných nákladov. Uvedomujeme si, že sa nedá zvyšovať donekonečna, ale kvalita vzdelania je dnes oveľa drahšia – aj preto, že sa 0zavádzali nové technológie,“ povedala pre SME Virginia B. Gordanová, prodekanka Právnickej fakulty University of Michigan. Hoci je univerzita štátna, najväčšiu časť rozpočtu tvoria práve poplatky študentov.

Aj Austrália dokázala vzdelávanie dobre speňažiť – od roku 1995, keď vyhlásila Program vývozu vzdelania, dokázala z neho vybudovať tretí najvýnosnejší biznis krajiny, v ktorom sa točia milióny dolárov.

Doteraz to viazlo v zákone

U nás by pre začiatok stačilo aspoň to, aby sa školy zbavili dlhov a vedeli sa udržať „nad vodou“. Doteraz im však zákon nedovoľoval si na seba zarábať. Jasne im prikazoval: všetky zarobené peniaze treba vrátiť do štátneho rozpočtu. Školy sú totiž rozpočtové alebo príspevkové organizácie. Aj preto nemali motiváciu niečo pre seba urobiť – čakali len na to, čo im dá štát. To sa však už zmenilo. Základným a stredným školám pomohol zákon o financovaní školstva.

„Pri schvaľovaní zákona o financovaní školstva poslanci schválili dodatok, podľa ktorého všetky príjmy školy jej môžu zostať. Nielen príspevky rodičov, ale aj príjmy za prenájom priestorov alebo príspevky iných stravníkov,“ hovorí Darina Šajdíková, riaditeľka Základnej školy Ostredková v Bratislave. Dodatku vyčíta len drobnosť: „V zákone sa hovorí, že škole môžu ostať príjmy za prenájmy priestorov mimo vyučovania. Ale veľa škôl má prenajaté priestory aj vo vyučovacom čase – my napríklad ambulanciu.“

D. Šajdíková hovorí, že „ich“ škola má zatiaľ najväčší príjem zo školskej jedálne, v ktorej poskytujú stravovanie aj iným, nielen školákom. Za to však vďačí nielen organizačným schopnostiam vedenia školy, ale i ochote kuchárok a vedúcej školskej jedálne.

Škola má vzdelávať, nie si zarábať

Od riaditeľov škôl sa dnes zrejme očakáva viac ako kedysi. Mali by byť nielen dobrými pedagógmi, ale aj manažérmi. Lebo „všetky priestory, ktoré sú poobede voľné, je možné prenajímať. Ale treba k tomu iniciatívu vedenia aj dobrú organizáciu práce – ráno totiž musia byť znovu pripravené na vyučovanie,“ hovorí Darina Šajdíková.

„Prečo by si školy mali na seba zarábať? Veď to nie je ich úlohou,“ hovoria oponenti tejto myšlienky.

Peter Ondrejkovič, sociológ a prodekan Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, však nesúhlasí.

„Školy sa stávajú niečím mimo spoločnosti, niečím, čo je určené len na vzdelávanie, sprostredkovanie vedomostí a nič viac. Ja by som sa nebál školské dvory a telocvične otvoriť najširšej verejnosti, aby sa zo škôl nestali skleníky.“

Zdá sa, že aj pedagógovia si už uvedomujú, že štát na všetko nestačí. Ján Prúcha, český expert na pedagogiku, programové vyhlásenie našej vlády v oblasti vzdelávania už pred dvoma rokmi skomentoval: „Je trochu optimistické, pretože sa pozerá na vzdelávanie len očami vzdelávania. Môže však naraziť na ekonomické ťažkosti, na to, že krajina nebude schopná všetky ciele zabezpečiť finančne.“

SOŇA REBROVÁ