v Maďarsku nasledujú jesenné voľby na Slovensku.

Čo sa doteraz „zosynchronizovať“ nepodarilo, boli vlády, ktoré z nich vzišli. Kompatibilné neboli ani v čase, keď zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika.

Antall verzus Mečiar

Druhá Mečiarova vláda sa od jari 1993 pokúšala zabezpečiť hladké prijatie Slovenska do Rady Európy. Spravodajkyňa tejto organizácie Tarja Halonenová vypracovala správu, v ktorej upozornila, čo všetko by mal bratislavský parlament urobiť pre menšiny v krajine, ale jej záver znel, že nenašla žiadne zásadné prekážky, pre ktoré by sa Slovensko nemalo stať riadnym členom Rady Európy.

Takéto prekážky však našla maďarská vláda vedená Józsefom Antallom, predsedom vládneho MDF, strany kresťansko-konzervatívneho typu.

Budapešť oficiálne vyhlásila, že nepodporí prijatie Slovenska dovtedy, kým jeho vláda neurobí niekoľko krokov. Jedným z nich malo byť aj dištancovanie sa od Benešových dekrétov.

Vtedy v prospech Slovenska účinne zasiahli predovšetkým dve krajiny. Poľská premiérka Suchocká naliehavo upozornila premiéra Antalla, že maďarské „nie“ bude mať zničujúce následky pre obnovujúcu sa spoluprácu v rámci Visegrádskej štvorky. Český prezident Havel maďarského veľvyslanca požiadal, aby tlmočil centrále jeho názor: Postavenie maďarskej menšiny na Slovensku síce nie je optimálne, ale nie je ani také, aby to dalo dôvod na jeho neprijatie do Rady Európy. Premiér Klaus urobil verejný škandál z toho, že sa Antall opovážil spochybniť platnosť Benešových dekrétov.

Slovensko sa stalo členom Rady Európy spolu s Českou republikou a peštiansky denník Népszabadság vtedy napísal, že fiasko maďarskej diplomacie bolo dobré iba na jedno: „Aby si uvedomila, akej činnosti proti vetru sa má rozhodne vyvarovať“.

Antallova a Mečiarova vláda sa síce pokúšali spolu rokovať o medzištátnej zmluve, ale nedostali sa ďaleko, lebo Budapešť nebola ochotná potvrdiť nemennosť hraníc. „Nemožno očakávať od Maďarska, že bude do omrzenia opakovať garancie hraníc,“ vyhlásil Antall, a tak nebolo možné ani očakávať, že zmluvu podpíšu.

V lete roku 1994 o nej ponúkol rokovanie nový maďarský premiér Gyula Horn, šéf socialistickej strany. Vláda Jozefa Moravčíka nebola proti, ale čakalo sa na výsledky jesenných volieb. Po nich sa však vrátil Mečiar a jeho tretia vláda.

Mečiar proti Hornovi

Premiéri Horn a Mečiar sa dohodli na texte medzištátnej zmluvy expresne rýchlo. Už na konci marca 1995 ju obaja s veľkou slávou podpísali v parížskom Matignonskom paláci, lebo tam sa konala konferencia o Pakte stability.

Slovensko dostalo v zmluve garanciu nenarušiteľnosti spoločnej hranice a Maďarsko dostalo garanciu, že Slovensko bude rešpektovať práva národnostných menšín podľa Odporúčania č. 1201 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Hneď po podpise zmluvy však šéf maďarskej diplomacie dostal od ministra Schenka aj nótu, ktorá stanovila, ako treba interpretovať práve podpísanú zmluvu… Spory, aké sa obvykle vedú pred uzavretím dohody, sa v tomto prípade rozhoreli až pri jej ratifikácii.

Pozitívny efekt z uzavretia zmluvy dokázala vyťažiť iba vláda Gyulu Horna - stala sa bezproblémovým kandidátom na členstvo v NATO.

Mečiarov kabinet uspel iba v jednom: v sebadiskvalifikácii. Na konci roku 1996 v ňom pokročil už natoľko, že Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu poskytla finančnú pomoc trom uchádzačom o členstvo v NATO, ale nie Slovensku. Premiér Mečiar vtedy protestoval, že pomoc dostalo i Maďarsko, hoci vraj ide o krajinu „s nacionalistickou politikou vlády, ktorou zasahuje do vnútorných záležitostí iných krajín a destabilizuje pomery v nich“.

Napriek výrokom slovenského predsedu vlády, že „uprednostňovanie“ Maďarska je chybnou politikou, premiér Horn sa snažil udržiavať so slovenskou reprezentáciou korektné vzťahy. Nebolo to jednoduché, lebo v lete 1997 Vladimír Mečiar pobavil mítingové publikum správou, že predsedovi maďarskej vlády navrhol, aby spolu pripravili výmenu menšinového obyvateľstva… Maďarská opozícia vtedy Gyulu Horna ostro kritizovala, že Mečiarov návrh nezverejnil a že naň patrične neodpovedal.

Umiernenosť šéfa socialistov ani militantnosť predsedu HZDS voliči neocenili do takej miery, aby mohli na svojich postoch zostať. Šancu posunúť slovensko-maďarské vzťahy na novú úroveň dostali Viktor Orbán a Mikuláš Dzurinda.

Dzurinda a Orbán

Spočiatku sa zdalo, že sú odhodlaní túto šancu využiť. Veľmi rýchlo sa dohodli na mechanizme plnenia a vyhodnocovania základnej zmluvy, ktorú podpísali ich predchodcovia. V roku 1999 sa dohodli i na obnove posledného mosta v Európe, ktorý nebol od vojny zrekonštruovaný a stal sa tak symbolom prerušenej komunikácie medzi oboma štátmi.

Viktor Orbán na území Slovenska vyhlásil, že on a jeho strana Fidesz sa nebudú usilovať o revíziu hraníc, ale o ich spriechodnenie, ku ktorému dôjde po prijatí Maďarska a Slovenska do únie.

Hoci obe garnitúry nedokázali nájsť spôsob, akým by spoločne realizovali rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v Haagu o vodnom diele Gabčíkovo - Nagymaros, experti dospeli k záveru, že obdobie rokov 1999 - 2000 bolo doteraz najlepším obdobím v slovensko-maďarských vzťahoch.

K ich zásadnému zhoršeniu došlo po prijatí maďarského krajanského zákona. V októbri 2001, keď sa obaja premiéri a komisár Verheugen spoločne tešili z obnoveného mosta medzi Štúrovom a Ostrihomom, pretrvávalo medzi politickými reprezentáciami napätie, ktoré sa vystupňovalo po Orbánovom vyhlásení na pôde Európskeho parlamentu, že jeho vláda podporuje zrušenie Benešových dekrétov. Po ňom sa spolupráca v rámci Visegrádskej štvorky fakticky prerušila.

Predvolebný výrok Viktora Orbána, že „krajanský zákon je najdôležitejším prostriedkom znovuzjednotenia maďarského národa ponad hranice“, a preto ho treba posilňovať, definoval zmysel zákona presne v tom duchu, v akom je pre Slovensko neprijateľný. Namiesto konceptu „znovuzjednotenia“, ktoré ponúka integrácia do Európskej únie, prišiel s národnou iniciatívou „ponad hranice“, ktorá skomplikuje vzťahy medzi štátmi. Viktor Orbán ako premiér by to mal s každou slovenskou vládou ťažké - bez ohľadu na to, kto by ju zostavoval a kto viedol.