Pre väčšinu Poliakov je hlas Edwarda Moskala, predsedu Kongresu amerických Poliakov (KPA), hlasom emigrácie spoza oceánu. Moskal, ktorý je sám nejednoznačnou postavou americkej polónie, ako Poliaci nazývajú komunity rodákov v zahraničí, však hovorí len v mene časti svojich krajanov žijúcich v USA. Väčšina amerických Poliakov sa od rétoriky predsedu kongresu dištancuje, alebo o nej nič nevie. Pravda je tá, že po tom, čo v Európe padla železná opona, nevedia si americkí Poliaci ako celok nájsť miesto ani cieľ. Radikálne výpovede Edwarda Moskala sú toho svedectvom.Čím horšie, tým lepšie

Z pohľadu centrály Kongresu amerických Poliakov vyzerá Poľsko roku 2001 takto: Má „akéhosi premiéra“ úradujúceho „viac v kostole a na púťach než v kabinete“. Menovanie Władysława Bartoszewského za ministra zahraničných vecí bolo „takým šikovným krokom, ako keby vymenovali za riaditeľa CIA Osama bin Ladena“. Obyvatelia Poľska si podľa Kongresu okrem toho neuvedomujú, že „za dverami bytu európskej rodinky“, teda EÚ, „nečaká len jódlujúci strýko Horst s pečenou husou a krígľom piva na privítanie“. Číha tam aj „bratanec Pierre z Francúzska a švagor Mario z Talianska, ktorí bejzbalovými palicami vybíjajú Leszkovi z hlavy obchodovanie s rybami, ovocím či vínom“. Obnovené Poľsko je popri Iraku jedinou krajinou na svete, ktorá prenasleduje svojich obyvateľov, ak majú americký pas. Predpisy o občianstve, repatriácii a reštitúcii „škandalózne situujú Poľsko do hlbokej Ázie“.

Tak sa na udalosti v Poľsku díva komentátor chicagského časopisu Express. Jeho názory sa v rámci americkej polónie vôbec nepovažujú za výnimočné ani extrémistické.

„Poliaci, ktorí sa vysťahovali do Ameriky na prelome storočí, sa vždy nazdávali, že v Poľsku vládne zlo,“ hovorí Bronisław Misztal, sociológ z Katolíckej univerzity vo Washingtone, skúmajúci etnické menšiny v USA. „Myslia si, že čím je v Poľsku horšie, tým lepšie.“ Podľa Misztala i niektorých triezvych funkcionárov americkej polónie si „polonusovia“ (tak v USA nazývajú poľskú emigráciu z čias spred druhej svetovej vojny a tesne po nej) takto budujú svoj spoločenský status.

Drastické útoky predsedu Kongresu amerických Poliakov proti Władysławowi Bartoszewskému, poľskej vláde, autorovi knihy o poľskom holokauste Tomaszovi Grossovi a proti Židom všeobecne ukázali, že americká polónia je rozdelená. Vo svete, kde už niet berlínskeho múra, si nevie nájsť miesto. Nerozumie Poľsku, ktoré viac než duchovnú podporu potrebuje zo Západu pružný politický lobing a veľké investície. Pred dvoma týždňami navštívil poľský veľvyslanec Chicago, po Varšave celé desaťročia druhé najväčšie poľské mesto na svete. Na stretnutie neprišli novinári z moskalovských emigračných novín, okrem iného zo Zväzového denníka, ktorý vydáva Poľský národný zväz, najbohatšia poľská emigračná organizácia, tvoriaca s Kongresom amerických Poliakov spojenú nádobu. Predseda KPA bojkotuje poľské veľvyslanectvo a zakazuje svojim funkcionárom stretávať sa s diplomatmi „akéhosi premiéra“ či ministra, ktorý pripomína Osama bin Ladena.

Mladí nechcú KPA

Podľa sčítania ľudu žilo roku 1990 v USA takmer 9,5 milióna osôb, ktoré sa hlásili k poľskému pôvodu. Najviac z nich (1,2 milióna) dnes už nežije v Chicagu, ale v štáte New York. Vo Wisconsine sa k poľským koreňom hlási každý desiaty. Väčšina mýtických „desiatich miliónov“ sú potomkovia emigrantov z rokov 1890-1920.

„Boli to väčšinou ľudia bez vzdelania, najmä sedliaci, typická emigrácia za chlebom,“ hovorí Maciej Wierzynski, redaktor najväčších americko-poľských novín Nový denník a bývalý šéf poľskej sekcie Hlasu Ameriky. „Poľskí vysťahovalci potrebovali najviac pomôcť, pokiaľ išlo o zorganizovanie života,“ vysvetľuje sociológ Misztal. „Tak vznikli svojpomocné skupiny, o ktoré sa mohli oprieť neskoršie emigračné štruktúry. Skupiny, ktoré ponúkali najmä finančnú pomoc, sú dnes jedinými skutočne funkčnými organizáciami Američanov poľského pôvodu.“ Najväčšou z nich je Poľský národný zväz (ZPN), organizácia predávajúca Poliakom životné poistky a dôchodkové poistenie. Nikto mimo zväzu presne nevie, akými sumami táto organizácia disponuje. Neoficiálne sa hovorí o sto až dvesto miliónoch amerických dolárov. Vie sa len to, že tieto peniaze sa používajú na investície prostredníctvom istej banky z Indiany. Nečudo, že predseda ZPN je tradične lídrom celej polónie, ktorá má okolo 3000 organizácií tvoriacich Kongres amerických Poliakov. Je to práve zväz, ktorý pokrýva 250-tisícový rozpočet kongresu, lebo členské nestačí na nič.

Kongres amerických Poliakov vznikol roku 1944 a má veľké zásluhy – od nátlaku na Kongres USA s cieľom zverejnenia faktov o tzv. katynskom zločine (keď začiatkom vojny vyvraždili Rusi poľských dôstojníkov), cez podporu poľskej opozície za komunizmu až po pomoc obetiam povodne z roku 1997.

Na jeseň roku 1988, keď sa stal šéfom ZNP Moskal, mnohí chápali, že polóniu čaká zmena priorít, veď komunizmus sa rúcal pred očami.

Dnes je však zrejmé, že staré emigračné štruktúry nie sú schopné pritiahnuť záujem nasledujúcich generácií. Imigrácia z druhej polovice 70. rokov, pozostávajúca z mladých profesionálov a opozičníkov, sa o tradičné spolky vysťahovalcov nezaujíma. „Organizácie starej polónie slúžili slabo vzdelaným, málo mobilným a bezradným polonusom,“ vysvetľuje Misztal. „Tieto organizácie boli z historických dôvodov mimoriadne konzervatívne. Neverili cudzincom a voči novej emigrácii boli podozrievavé.“ Mladí emigranti si zas držali odstup od spolkov a robili kariéry na vlastnú päsť. Najlepším príkladom je skupina filmárov v Hollywoode, kde poľských organizácií niet. To isté platí o profesionáloch z iných oblastí – diplomatoch, lekároch, ekonómoch.

Nemá rád intelektuálov

Edward Moskal je úspešný podnikateľ s potravinami, ktorý nechcel ísť do politiky. Presvedčili ho až krátko pred pádom komunizmu. Keď sa ho usilovali priatelia-emigranti zapojiť do spolupráce s emigráciou z obdobia Solidarity, zdráhal sa. Bál sa, že ZPN a KPA sa zmenia na kvázipolitické strany. Predsedom KPA sa stal len preto, aby polónia zabránila svojmu úpadku. Moskal bol totiž dlhoročným pokladníkom ZPN a vedel, ako sa dostať k peniazom. Od začiatku budoval lobing na starých a nemal porozumenie pre mladých prisťahovalcov. Dôvod: emigráciu z čias Solidarity považoval za skorumpovanú a zapletenú s poľskou tajnou políciou.

Tak to vyzerá navonok. Moskal je svojím spôsobom typickým predstaviteľom starého pokolenia poľských emigrantov – skončil len základnú školu a voči vzdelaným ľuďom má komplexy. „Tých profesoríkov na nič nepotrebujeme,“ hovorí.

„Moskal nemá rád intelektuálov, pre neho je slovo intelektuál urážkou,“ hovorí Wierzynski, ktorý niekoľko rokov pracoval v Zväzovom denníku a dnes patrí do úzkeho okruhu Moskalových kritikov, ktorí sa neboja svoje články podpísať plným menom. Moskal sa obáva silných protivníkov. Zmenil stanovy KPA, aby lepšie kontroloval jeho orgány. Protesty proti Moskalovej autoritárskej politike sa u tradičnej poľskej emigrácie množia. No fenomén Ameriky pracuje proti Moskalovi iným spôsobom: veľké vzdialenosti sú príčinou toho, že mnoho ďalších poľských aktivistov sa od chicagskej centrály osamostatnilo, hoci formálne, najmä z finančných dôvodov, zostáva naďalej v KPA. Štruktúra sa však stáva čím ďalej tým anachronickejšou. Nechuť predstavenstva KPA voči vzdelaniu vidieť aj v tom, že táto organizácia odmieta podporovať vzdelávacie programy. Kongres nedáva svojim mladým krajanom štipendiá na dobrých školách, ako to robia etnické organizácie Talianov, Írov či Židov. Študentov pochádzajúcich z Poľska podporujú len malé skupiny, ktoré vznikli vďaka súkromným kontaktom.

Zväz dvoch Amerík

„A tak sme vlastnými rukami vytvorili obludu,“ hovoria dnes poľskí diplomati, keď čítajú správy o najnovších Moskalových výrokoch a krokoch. Nikto nemôže poprieť, že polónia zohrala kľúčovú úlohu, pokiaľ išlo o vstup Poľska do NATO. Desať miliónov potenciálnych voličov zaujalo ľahostajných a spacifikovalo skeptických stratégov v lone Clintonovej administratívy. V USA však nestačí poukázať na nátlakovú skupinu – ráta sa tu nielen množstvo, ale aj kvalita, v tomto prípade štruktúra kontrolujúca hlasy. To poľská diplomacia presvedčila nielen Biely dom, ale aj samotný Kongres amerických Poliakov, že americká polónia tvorí takúto štruktúru.

Je síce pravda, že KPA loboval u kongresmanov za rozšírenie NATO a vyvíjal nátlakové akcie na Biely dom, väčšina Poliakov si aj tak myslí, že hlavnou zásluhou KPA je to, že neprekážal. Myra Lenardová, šéfka washingtonskej kancelárie KPA, ktorá zohrala dôležitú úlohu v prípravách na vstup Poľska do aliancie, musela konať za chrbtom chicagskej centrály, pretože jej hlavní reprezentanti by si nikdy nesadli za jeden stôl s poľskými diplomatmi, ktorých v tomto prípade nebolo možné obísť. V konečnom dôsledku sa však koexistencia oficiálnej americkej polónie a Varšavy nezlepšila. Po prijatí Poľska do NATO uverilo vedenie KPA vo svoju moc a silu. Upevnili ho v tom nekončiace sa gratulácie poľských diplomatov a politikov.

Dnes po počiatočnej Moskalovej nechuti k politike niet ani stopy. Chicagská polónia sa spolitizovala, a sympatizuje najmä s extrémnou poľskou pravicou. KPA otvorene vystríha pred nebezpečenstvom, ktoré vraj Poľsku hrozí, ak vstúpi do EÚ. Jedenásť rokov po páde komunizmu bojuje za lustrácie a presadzuje nové frekvencie arcikatolíckeho vysielača Radio Maryja. Hoci je KPA americkou organizáciou a Poliaci by sa teda nemali starať o to, kto je na jej čele, členovia kongresu, tak ako všetci emigranti, ktorí majú poľské občianstvo, môžu voliť do poľského Sejmu.

Predseda Moskal našiel v tejto hre o vzdialené Poľsko partnera – extrémne krídlo juhoamerickej polónie pod vedením bývalého honorárneho konzula Poľska v Uruguaji Jana Kobylańského. Poľské ministerstvo zahraničných vecí uvoľnilo Kobylańského z tejto funkcie po tom, čo kritizoval poľskú vládu. Poľské noviny Rzeczpospolita ho obviňujú z výmyslu, že ho väznili v koncentračnom tábore, a USA mu pôvodne zakázali vstup na svoje územie kvôli jeho kontaktom s nacistami. KPA sa však za neho zaručilo, a tak Kobylański predsa len cestoval do Chicaga na stretnutie s Moskalom a fukcionármi kanadskej polónie. Tak Poliaci zo Severnej i Južnej Ameriky spoločne bojujú o česť Poľska okrem iného tým, že napádajú poľskú vládu kvôli jej „ústupčivosti voči Židom“.

„KPA bol vždy dobrý, pokiaľ išlo o protesty. Stále potrebuje nepriateľa, proti ktorému sa môže brániť,“ hovorí nemenovaný funkcionár KPA. Naozaj, poľskí pravičiari veľmi radi využívajú podporu KPA a chicagskej polónie. Mnohí hovoria, že keby sa do poľského Sejmu volilo za Atlantikom, najväčším parlamentným klubom by sa stala pravicovo-extrémistická strana antisemitov a nepriateľov Európskej únie ROP. Napriek tomu s Moskalom sympatizujú aj niektorí poľskí politici „pravého stredu“ (AWS), o čom svedčia najmä aktivity predsedníčky komisie poľského Senátu pre emigračné záležitosti Janiny Segatowskej. V amerických politologických kruhoch sa však stal predseda KPA známy až po tom, ako jeho kroky a výroky začali sledovať židovské organizácie.

KPA zavádza polóniu

Podľa sociológa Misztala by sa mali organizácie amerických Poliakov po skončení studenej vojny venovať najmä propagácii vlastnej etnickej skupiny, tak ako to robia napríklad Gréci, ktorí si v Kalifornii založili obrovské lobistické centrum. Bez podpory Poľska by to však bolo ťažké, lebo polónia nedisponuje dostatočným intelektuálnym zázemím, ani finančnou podporou. Malá skupina poľských milionárov v USA koná samostatne – napríklad Blanka Rosenstielová z Miami sponzoruje amerických klaviristov na Chopinovskej súťaži. Poliaci nemajú v USA v rukách nijaké nadregionálne, resp. celoštátne médiá, na rozdiel od židovskej tlače a latinskoamerickej televízie Univision. „Kde nie sú médiá, nie sú peniaze z reklám,“ hovorí Misztal. Jediným efektívnym finančným motorom americkej polónie zostáva Poľský národný zväz. No otázka financovania amerických Poliakov sa netýka len peňazí, ale aj pojmu „americký Poliak“.

V rámci minuloročného sčítania ľudu KPA nedokázal presadiť otázku etnickej príslušnosti. To znamená, že keď budú publikované jeho výsledky, nedozvieme sa, koľko Američanov sa hlási k poľskému pôvodu. KPA sa okrem toho nevedel postarať o to, aby sa americký pracovný trh otvoril pre Poliakov. Poľské zdravotné sestry sa pri hľadaní práce v USA obracajú na podporné organizácie filipínskych Američanov. Kongres amerických Poliakov sa nezaujíma o zmenu americkej imigračnej politiky, ktorá by vyšla v ústrety Poliakom, a ani nie je schopný pritiahnuť do Poľska americké investície, nehovoriac o zvýšení poľského vývozu do USA. Nezávislí odborníci sa nazdávajú, že kým talianska emigrácia potrebovala na vytvorenie vlastnej inteligencie v USA jednu generáciu, Poliaci budú potrebovať o jedno až dve pokolenia viac. Minuloročné voľby do KPA potvrdili Moskala v jeho funkcii aj napriek tomu, že vnútorná opozícia apelovala, aby sa pritiahli do strešnej organizácie amerických Poliakov mladí profesionáli. Moskalovo volebné obdobie potrvá ešte tri roky.

„Sedemstotisíc Poliakov v Chicagu si nikdy nedokázalo vybrať svojho primátora ani jeho zástupcu,“ hovorí Misztal. Tak ako mnohí mladší, aj on si myslí, že Moskalov odchod a generačná zmena vo vedení KPA bude prvým krokom k budovaniu modernej polónie v USA.

BARTOSZ WĘGLARCZYK
Gazeta Wyborcza (sprac.)