„Súčasná dráma vo svojej kauzálnej konzekventnosti a fabulačnej závislosti nemôže reflektovať komplikovanosť interpersonálnych relácií, permanentnú variabilizáciu reality, nemôže vyjadriť to metaverbálne a doteraz nepomenované, čo determinuje sociálnu interakciu súčasníka. Dekompozíciou, motivickou difúznosťou, polytematizáciou, nedeterminovanosťou sa vytvára nová estetika dramatickej tvorby.“ Blaho Uhlár sa na rozdiel od politikov drží tvrdošijne svojej pravdy.

Ako napísal v divadelnom manifeste uverejnenom k inscenácii A čo?, ktorá mala premiéru v apríli 1988 v súbore DISK, tak aj robí. Dlho pripravovaný projekt Komisia je v duchu stokárskych hier Monodrámy či Eo ipso polytematický, nedeterminovaný (nevedno dosť dobre kto ani čo) a bez kauzálnej konzekventnosti (výstup 1 ani omylom nenadväzuje na výstup 2, pričom v logike antideja sú príčiny rovnako irelevantné ako následky).

Stokárske opory Lucia Piussi a Erika Lásková si spolu s novými ľuďmi zo súboru BELTS (Martin Dinga ako ideálny predstaviteľ na uzúfanie dobrého chlapca, presne sa svojimi replikami triafajúci výrazný Ivan Lacko a kamarátska Silvia El Helo) zaimprovizovala starou stokárskou metódou kolektívnej tvorby, prevažne vo forme duet.

Najčastejšie si totiž na scéne šuškajú do ucha svoje krásne nezmysly dvojice, poväčšine sediace pri akomsi scénicky nepojednanom stolíku. Zložitejšia, prirodzene i zaujímavejšia situácia nastane, ak si loptičky hádžu traja. Jediná megascéna so všetkými piatimi hercami sa vymyká cielenej neštylizácii produkcie. Ale konzekventnosť je predsa škaredé slovo. Sú miesta, kde to krásne zaiskrí autenticitou „takých mojich poznámok, takých z duše“, keď sa postavy doslovne vylievajú na dlážku pred obecenstvo. Bez pomoci násilných mostíkov sa napríklad, v prípade analyzovania jedného Silvestra, podarilo vyrobiť silný obraz.

Ale sú zas miesta, keď sa dialógy samy do seba zacyklia priveľmi predpokladateľnými, automatickými replikami. V prípade fixovanej improvizácie je ťažko povedať, či nie celkom presvedčivé herectvo je príčinou alebo následkom nie celkom presvedčivej repliky. Tvorcovia si však do istej miery za takúto kritiku môžu sami. Kým sa autorom ucelených textov umelosť často prepečie v rámci istej autorskej poetiky, pri metóde „hraj, ako počuješ“ zaškrípe aj to najkratšie neprirodzené slovíčko.

No, takže k akému záveru nakoniec komisia dospela? O ťave sa hovorí, že je to komisiou navrhnutý kôň. Ak máte záľubu v dokonalých konských tvaroch, nedajte si ho kolektívne zimprovizovať. Nič však proti ťavám. Na ceste púšťou slovenskej drámy sú to vzácne a užitočné sprievodkyne. Len sa musíte zbaviť svojej závislosti od príbehu, deja či postáv. A nesmiete ani čakať, podobne ako ten neasertívny manžel v jednom z výstupov, že niekto príde a niečo podstatné povie a vymyslí. Všemúdry prezentátor má dnes iné kšefty.

ZUZANA ULIČIANSKA