Vtedy vzbudili nádej, že pošlú do starého železa reformných komunistov aj ich generačnú opozíciu – liberálnych disidentov.
Títo mladí ľudia, ktorým ešte Kádárov režim blahosklonne umožnil študovať na amerických a britských univerzitách, sa vracali domov nabití politickými teóriami a vycvičení v rétorike. Boli suverénni, mali zmysel pre humor a vysmievali sa ťarbavým päťdesiatnikom, ktorí za sebou vláčili psychické okovy z gulášového socializmu.
Ale stačili štyri roky vo vláde, aby mladí demokrati zostarli hneď o niekoľko generácií. Keď Orbán vytiahol krajanský zákon a Benešove dekréty, teda Trianon a Postupimskú dohodu, svoju auru politickej nevinnosti, ktorej chýbala minulosť, definitívne stratil. Bolo ostatne načase pre stranu, ktorá sa hlási ku konzervativizmu.
Lenže vek sa nedá prekabátiť a hoci sa Orbán upäl na minulosť, zostal nebezpečne mladý. Jeho mladosť sa prejavila v celej svojej revolučnej nádhere, keď na predvolebnom mítingu navrhol svojim voličom, aby sa už navzájom nezdravili „Dobrý deň“, ale „Maďarsko vpred“. Orbán je až hrôzostrašne mladý, keď mu neprekáža, že jeho voliči pomaľúvajú billboardy politického súpera – tých zostarnutých reformných komunistov a liberálnych disidentov – židovskými hviezdami.
Generačný náskok Maďarska sa teda vytratil tým, že si mladý Orbán revolučne odskočil do starých čias. Dôsledky sú známe. Maďari žijú v takom napätí, aké si nepamätajú od pádu komunizmu.
To sa, žiaľ, týka aj nás. Aj na Slovensku je preto načase začať sa obávať suverénnych mladých revolucionárov, ktorí majú nápadité heslá a vedia sa iným kvalitne vysmievať.
Autor: Martin M. Šimečka
