Ulf Poschardt skúma desaťročie po desaťročí a nachádza pôvod tohto slova v roku 1927. Vtedy černošský politik Marcus Garvey vo väzení vložil do svojho protestsongu zvláštny riadok: Keep cool! Zostaňte chladní! Toto heslo, ktoré malo jeho stúpencov upokojiť, sa stalo súčasťou životnej stratégie, ktorá dodnes určuje postoje tých, čo sa nachádzajú mimo etablovanej spoločnosti.

Studené a tiež horúce

Pre Ulfa Poschardta byť cool znamená klásť odpor „ničivým ľadovým severákom odcudzenia“ a pritom v nich prežiť. Nebyť smiešny, byť cool, udržať si samého seba v čoraz nepriateľskejšej spoločnosti. „Mnohé zo symbolov, ktoré dnes obývajú olymp popkultúry, vyžarujú chlad. Či je to James Dean, Andy Warhol alebo Alain Delon. Aurou neprístupnosti a povznesenosti demonštrujú svoju inakosť. „Cool!“ jačia ich fanúšikovia s horúcimi srdcami. „Cool?“ pýta sa britský denník Guardian v reakcii na knihu Ulfa Poschardta Cool. „Studené či horúce, modré či červené?“

Máločo je také zaujímavé ako protiklady, respektíve bod, v ktorom jeden extrém prerastie do iného, opačného. Chlad je v našej civilizácii metaforou pre teror odcudzenia. Cool znamená nielen byť vyzbrojený mechanizmami sebaobrany, ale aj neustále sa objavovať a naučiť sa neveriť pritom emóciám. „Cool ľudia nechcú byť obete,“ hovorí Poschardt, skôr vyznávač, než kritik estetiky cool, ktorej premeny skúma jeho kniha.

Čo ešte je cool? „Mám dojem,“ hovorí slovenský spisovateľ Michal Hvorecký, „že príhodnejšie je používať slovo cool vo význame skvelý, úžasný, novátorský, pričom sa to zároveň myslí schválne trochu prehnane a ironicky.“

A čo je podľa Hvoreckého v mladej slovenskej kultúre cool? To, čo je úspešné - a pritom svoje vlastné. „Napríklad DJ Dalo, ktorému sa podarilo založiť vlastný label vo Veľkej Británii a ktorého platne sa distribuujú po celom svete. Alebo mladý grafik a animátor Zden, ktorý spravuje jednu z najlepších slovenských webstránok message.sk a systémom do-it-yourself sa vypracoval na veľmi svojráznu osobnosť mladého umenia u nás.“

Slzy sú trofeje médií

Výskum historickej coolness v knihe Ulfa Poschardta sa začína v Rusku tesne pred revolúciou. Ruská avantgarda experimentovala s chladnou logikou. „Tieto pokusy sa ešte nemohli presadiť proti vyhriatym izbičkám tradície. Napriek tomu zanechali svoje stopy, ktoré sa neskôr ukázali v komiksovom svete Batmana a Supermana, v opojení presvedčených narkomanov, v románoch F. Scotta Fitzgeralda, v cool jazze, pop arte a napokon v punku a new wave.“

Ulf Poschardt je priaznivcom mimoriadneho cool hrdinu formuly 1 Michaela Schumachera. „Predovšetkým preto, lebo vie skvele jazdiť. A tiež preto, že je skvelý ľadový tank. Médiám dáva len svoju profesionálnu šupku.“ Titulné strany farebných magazínov priniesli nedávno fotografiu, na ktorej ho vidieť pri záchvate plaču, s titulkami ako „Videli sme jeho srdce“. „Slzy sú trofeje médií,“ hovorí Poschardt. „Schumi má svoju červenú šiltovku. V jednej chvíli si stiahol šilt do tváre. To má štýl.“

Prázdna nástenka

Ako povedal Ulf Poschardt pre SME, chlad ho fascinoval, odkedy ako dieťa začal vnímať samého seba. Detskú izbu si vypratal, bola prázdna, čistá a chladná. „Vyhodil som z nej takmer všetko. Moji rodičia boli z generácie šesťdesiatych rokov - na stenu mi zavesili korkovú nástenku, na ktorej som mal dávať voľný priechod detskej fantázii. Ale mne sa viac páčila holá stena, len s malou samolepkou Deep Purple, viac nič. Korková nástenka zostala prázdna.“

Rovnako z generácie šesťdesiatych rokov je iný slovenský spisovateľ a vysokoškolský pedagóg z Vysokej školy múzických umení v Bratislave Dušan Dušek, ktorého posledná próza Pešo do neba vzbudila najväčšiu pozornosť v minuloročnej ankete Kniha roka týždenníka Domino fórum: „Vôbec neviem, či mladí ľudia, s ktorými prichádzam do styku, sú cool. Myslím si, že sú úplne normálni. Nie, asi nie sú cool. Sú vlastne skvelí.“

Optimistická utópia

„Nemyslím si, že by pojem coolness alebo cool bol v teórii literatúry či umenia nejako presne zadefinovaný,“ hovorí Michal Hvorecký. „Na Slovensku sa o tomto termíne začalo hovoriť po článku o literatúre coolness, do ktorej údajne patrím aj ja. Tá štúdia však slovo chápala skôr vo význame chladný, čo sa mi zdalo zjednodušujúce, ale každý autor má predsa právo na vlastný názor.“

„Chladnutie“ človeka je podľa Poschardta aj výsledkom stále tesnejšieho spojenia ľudí s technikou. Človek sa približuje robotom. Francúzsky spisovateľ Michel Houllebecq necháva vo svojej knihe, ktorá vyvolala šok, ale vzápätí sa stala bestsellerom, človeka zomrieť, aby ho potom spracoval génovou technológiou a vytvoril novú životnú formu. „V tom je istá útecha,“ tvrdí Poschardt.

Aká útecha? „Niečo zomrie a niečo nové vznikne. Myslím si, že ľudia vstupujú do fázy, keď človek bude ďalej tvoriť samého seba. Akú optimistickejšiu utópiu by ste chceli?“

Poschardt vo svojej knihe píše: „Coolness umožňuje človeku žiť s chladom a nezamrznúť v ňom.“ Život v chlade je životnou formou budúcnosti, keď civilizácia bude rozvíjať následky uplynulého storočia. Náš vek je doba ľadová.

Na inom mieste sa pýta: „Ako je možné reagovať na svet, ktorý - ako sa občas zdá - je tu na to, aby toľkých ľudí zraňoval?“ Treba udržiavať odstup od vecí a ľudí. Musíme sa naučiť vydestilovať z odcudzenia zábavu.

Nalepený cencúlik

Poschardtova kniha sleduje spektrum fenoménu cool od cool vrahov na filmovom plátne cez kybersex na internete a poburujúce knihy škandálnej vetvy súčasnej mladej francúzskej literatúry až po fanúšikov extrémnych športov - zdá sa, že pre cool prax je dôležitá predovšetkým nezľaknutá, vedomá existencia tu a teraz. „To v čase génových technológií už vôbec nebude nijakou samozrejmosťou,“ napísal denník Le Monde.

Nemecký recenzent týždenníka Der Spiegel navrhuje prilepiť k väzbe Poschardtovej knihy malý cencúlik: tak umne až umelo sú naaranžované jednotlivé obrazy a vety v tejto knihe, ktorá sa, bohužiaľ, len narýchlo prehrabuje v zásuvkách psychologickej teórie. „Metafory o ilúziách, slobode a lži sú ako postriekané ľadovým sprejom. Je to cool? Asi sotva.“

ANDREA PUKOVÁ
MARTA FRIŠOVÁ