iu ešte pred začiatkom jeho spisovateľskej dráhy. Prečo práve Eis a prečo práve Tatarka?
Eis preložil do češtiny sedem Tatarkových kníh (počnúc Rozhovormi bez konca roku 1959 a končiac novelami V úzkosti hľadania roku 1965), okrem toho bol v rokoch 1961-1965 vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, tunajší pobyt mohol teda využívať aj na kontakty so slovenskými spisovateľmi. A Tatarka určite aj preto, lebo v normalizačných podmienkach sa mu disidentská Praha stala na čas povzbudzujúcim útočiskom. To bola pre Eisa dostatočná motivácia, aby si vybral akurát tohto autora.
Z raného Tatarkovho života bolo informačne najbohatšie detstvo a chlapčenstvo. K tejto etape života sa najradšej vracal, lebo tu mal korene, tu vyrastal vo viacdetnej rodine vojnovej vdovy, ku ktorej prilipol láskou až preexponovanou, trvalou a obohacujúcou od začiatku jeho citové i spisovateľské fondy. V dedinskom prostredí v ňom klíčilo umenie narácie, rozprávania i načúvania. Získal prvé erotické zážitky, intenzívne vnímal prírodu, nasával rozmanité podnety pre budúce spisovateľstvo.
Eis mohol naširoko rozpracovať toto Tatarkovo predgymnaziálne obdobie najmä preto, že spisovateľ bol ním doslova posadnutý, ba vytvoril si vlastnú tatarkovskú mytológiu karpatského pastiera, z ktorej sa odvíjali ďalšie archetypy. Toto spisovateľovo špecifikum prijíma Eis takmer bez výhrady.
Gymnaziálnym rokom v Nitre a v Trenčíne, kam Tatarka chodil tiež s budúcim spisovateľom Alfonzom Bednárom, venoval autor pomerne málo miesta. O tomto prostredí sa viac dozvieme z knižne vydaných Rozhovorov (1994), ktoré viedla so svojím otcom A. Bednárom jeho dcéra Katarína Kenížová. Z hľadiska Eisovho zámeru zachytiť prenatálny stav spisovateľa je však dôležitý rok pred Tatarkovou maturitou: v roku 1933 mu vyšla vo Svojeti prvá poviedka Cesty a druhá Záchvevy duše.
Eisovi ostali ešte dve biograficky málo prebádané obdobia: štúdiá v Prahe a v Paríži. Kým pri pražskom mu dosť pomohla zachovaná korešpondencia s Pavelkom, parížsky úsek Tatarkovho krátkeho pobytu dokumentuje len jeden list. A tak sa Eis obrátil k novele Prútené kreslá, ktorú chápe ako najautentickejšie svedectvo o Tatarkovom pobyte v Paríži. Lenže kniha vyšla o dvadsaťpäť rokov neskôr a nech je akokoľvek autobiografická, do postavy dvadsaťpäťročného študenta sa projektujú predstavy, sny, príbehy človeka päťdesiatšesťročného. Ak postavu chápeme ako literárny produkt, je to v poriadku. Ak ako reálne existujúcu bytosť, je to prinajmenej riziko. Eis sa nechal zlákať dobrým príbehom a vyplnil ním vákuum v Tatarkovom životopise. Nie že by chcel čitateľa mystifikovať, veď sám píše, že jeho text nesmeroval k čisto literárnohistorickej práci a mal byť „především prostým vyprávěním“, no predsa len takýto dojem navodzuje. V každom prípade však prináša pohľad na Tatarku pomerne neznámeho.
Celý profil spisovateľa uverejnil v závere knihy Norbert Gašaj, ktorý spolu s Joachimom Pražákom z českej strany pripravil Eisovo dielo na vydanie.
