Kolotočiari si dobrovoľne zvolili, že svoj život prežijú na kolesách. Celé generácie chodia desaťročia z mesta do mesta a rozkladajú svoje atrakcie. Sedemdesiatročná Anežka Marlová začínala s otcom a šiestimi súrodencami v cirkuse ako artistka, dnes putuje so svojím synom a predáva pri jeho kolotočoch hračky.

„Veľkých lunaparkov už nie je veľa, a keď niekam prídeme, ľudia sa už netešia tak, ako voľakedy,“ hovorí. So všeobecným zdražovaním stúpli aj ceny kolotočov a atrakcií. „Niekedy sa na strelnici strieľalo za 50 halierov, dnes za 20 až 30 korún, ako kde.“

Nič nie je ľahké, tvrdí Anežka Marlová, ani zárobky nie sú veľké. Väčšinou stačia na prežitie. Vstupné zdraželo a rodiny s viacerými deťmi si kolotoče už nemôžu dovoliť. „Sú dni, keď v stánku nezarobím ani desať korún. Najviac som utŕžila asi 3-tisíc, ale taký deň je raz v roku.“

Voľakedy chodili s trojmetrovou maringotkou, kde spolu žilo 6 detí. Dnes majú v prívesoch kompletné vybavenie - sprchy, WC, ako hovorí, všetko, čo potrebujú.

Aj medzi kolotočiarmi sa mnohé mení, ale tradícia zostáva. „Niekedy chodia spolu aj tri generácie. Povolanie sa dedí. Nezanikne. Mám päť detí a všetky majú svoje lunaparky. Jedna dcéra je teraz v Rusku, druhá v Kroměříži, ďalší v Košiciach.“

Anežka Marlová má dom vo Zvolene. Býva v ňom najviac dva zimné mesiace v roku a tvrdí, že už po mesiaci je ako na tŕňoch. Svoje povolanie by nevymenila, ani keby mohla.

„Niekedy je to ťažké. Keď boli deti menšie, chodili do škôl stále v inom meste, podľa toho, kde sme sa zastavili. Mali prihlasovacie knižky, do ktorých im učitelia všetko zaznamenávali. Na konci roka ich vyskúšali a dostali vysvedčenie. Niekedy sa učili aj lepšie ako ostatné deti,“ spomína pani Marlová.

O malý lunapark sa starajú traja. Anežka Marlová, syn a jeden pomocník. Za dva dni ho rozložia, a keď odchádzajú, modlia sa, aby už zasa boli šťastlivo na inom mieste. Voľnosť, ktorú im povolanie umožňuje, by vraj nevymenili za nič.