aktívne podieľal na skrášľovaní a skultúrňovaní spoločných priestorov pre väzňov. Priam zázračná premena!
Ten istý predseda senátu Michal Antala, ktorý Černáka už raz pustil predčasne, v máji 2004 rozhodol o jeho opätovnom prepustení. Černák počas pojednávania prehlásil: „Som umiestnený vo väznici, kde sú najväčší zločinci v republike. Žiť medzi týmito ľuďmi nie je jednoduché."
Sľúbil, že už bude žiť ako slušný občan a staré chyby nezopakuje. Prišiel skromne oblečený, akurát si zabudol na ruke svoje miliónové Rolex-ky. Nezabudol tiež zdôrazniť: „Správal som sa tak, ako ma to naučili moji rodičia. Inak sa správať neviem."
Súdnejší súd by sa možno zamyslel nad tým, či to boli naozaj Černákovi rodičia, kto ho naučil vydierať, zastrašovať, biť a zabíjať ľudí? Ale to sudca Antal neriešil a tak sa mu Černák po výroku o predčasnom prepustení aj pekne poďakoval. Zatiaľ šlo všetko podľa plánu.
Ale písal sa rok 2004 a mnohé sa zmenilo. Prokurátor sa proti výroku okresného súdu odvolal a Krajský súd v Trenčíne uznesenie sudcu Antala zrušil. Na svetlo totiž začali vychádzať celkom iné správy o Černákovom živote za mrežami. Pomôcť im vraj, podľa Černáka, mali aj niektorí jeho závistliví spoluväzni.
Hoci za mrežami, Černák stále šéfoval. Vydával z ilavskej väznice príkazy a vedel si aj veľmi dobre zariadiť svoj väzenský život. Vo svojej cele mohol bez povolenia pozerať televízor až do rána (najviac obľuboval telenovely), do svojej osviežovačom navoňanej cely dostával balíky častejšie a väčšie, než povoľoval väzenský poriadok a ešte si mohol aj pridať podľa výberu z miestneho bufetu.
V tých balíkoch mal byť okrem dávok proteínov, či farby na vlasy aj pero použiteľné ako jednorazová pištoľ! Za to všetko Černák vďačil útlocitu vtedajšieho dozorcu Petra Hasidla a väzenského vychovávateľa Petra Zachara.
Ten istý sudca, ktorému Zachar adresoval odporúčací list na prepustenie Černáka, vzápätí Zachara aj Hasidla poslal do väzby. Oboch usvedčili z porušovania väzenského poriadku a neskôr aj odsúdili. A Černákove nádeje na predčasné prepustenie sa rozplynuli.
Verejný nepriateľ č. 1
Písal sa už rok 2005 a Mikuláš Černák počítal mesiace do svojho riadneho prepustenia. Ale nepočítal s novými obvineniami. Navyše, už to neboli hlavne ekonomické trestné činy a vydieranie, ale vraždy. A tých pribúdalo.
Odrazu tu bol pred verejnosťou celkom iný Černák. Doteraz to vyzeralo na celkom sympatického svalnáča, okolo ktorého je len viac kriku, než okolo iných, jemu podobných. Lenže titulky novín sa zmenili - už sa začalo hovoriť o „vraždiacej mašine" a doživotí.
A už aj tí, čo sa o podsvetie nezaujímajú a mali to šťastie, že ich výčiny mafiánov nepostihli, začali chápať, že Černákov obraz sa mení na verejného nepriateľa č.1, najväčšieho zločinca Slovenska. Tomu by zodpovedal aj fakt, že vtedajší premiér Robert Fico mal podľa médií zvolať ministrov vnútra aj spravodlivosti, predstaviteľov prokuratúry aj policajných funkcionárov s jasnou inštrukciou použiť proti tomuto nepriateľovi všetky zákonné prostriedky.
Dva dni pred vypršaním trestu bol Černák prevezený z väznice v Ilave do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici, kde tamojší okresný súd rozhodol o jeho novom väzobnom stíhaní.
Prelomovým momentom sa stal fakt, že k Šanimu Horváthovi sa začali pridávať ďalší prominentní príslušníci podsvetia, ktorí toho na Černáka vedeli naozaj veľa. Ako druhý prehovoril brat Róberta Holuba zvaný Ďusi a to v prípade vraždy Petra Klešča, ktorý sa stal náhradným terčom, keď Ďusi Holub z miesta prepadu ušiel.
Mikuláš Černák bol obvinený zo spáchania šiestich vrážd v spolupáchateľstve a siedmu vraždu mal nariadiť. K vražde Jozefa Filipa došlo v septembri 1994.
O mesiac neskôr Černák podľa obžaloby s Martinom Lábošom zavraždili Jozefa Štefana, vo februári 1997 sa spolupodieľal na fyzickej likvidácii Pavla Lenhardta. Dve vraždy naraz sa stali v marci 1997 v areáli CBS Security 3, prvou obeťou sa stal zakladateľ zločineckej skupiny Milan Šipoš, druhou bol vyjednávač Emil Potáč. V októbri 1997 bol rozstrieľaný mladý Klešč. Karcel bol zabitý na údajnú Černákovu objednávku v roku 2000.
Druhý veľký proces
Mnohé sa od čias prvého súdu s Černákom zmenilo. Musel to zobrať na vedomie a hoci najskôr odmietol vypovedať, lebo súd je vraj zaujatý, v prípravnom konaní už detailne opisoval jednotlivé vraždy a vzťahy rôznych mafiánskych skupín.
Hovoril aj o kulturistovi Reichelovi z Popradu, ktorý mu mal byť vzorom, a o jeho kontaktoch na taliansku mafiu. Neskôr už pripúšťa vraždy, ochotne vypovedá, ale ešte sa nepriznáva.
Černák začal pred nastávajúcim procesom mobilizovať aj svoje finančné zdroje. Keď prestali plynúť z kriminálnej činnosti, musel siahnuť na podstatu. Začal rozpredávať svoj podivuhodne nadobudnutý majetok. Najskôr pôvodne Karcelov penzión v Bystrej, potom vlastný dom v Brezne, z ktorého vysťahoval manželku. Ale ani tu mu už všetko nevychádza ako kedysi.
Pri predaji nehnuteľnosti v Banskej Bystrici ho mal vlastný kumpán pripraviť o štyridsať miliónov (pribl. 1,33 milióna eur). Aby mu v rozhodujúcom súdnom procese jeho zločineckej kariéry nechýbali, veď nielen advokáti bývajú drahí...
A ešte jedna podstatná zmena nastala. Pri tomto procese nekrúžia nad pojednávacou sieňou vrtuľníky, na strechách nečíhajú policajní ostreľovači, príjazdové cesty neblokujú policajné autá a v budove nestrážia kukláči so psami.
Drvivá väčšina z členov Černákovho gangu je buď po smrti, alebo vo väzení. A tí ostatní robia všetko preto, aby on sám z väzenia nikdy nevyšiel. Deje sa niečo nevídané a neslýchané. Nepokúšajú sa ho oslobodiť nejakou divokou akciou, dokonca ani svojimi výpoveďami pred súdom. Naopak, svedčia proti nemu.
Podľa Plus 7 dní sa spočiatku Černák ešte pokúšal o všetko možné - poslal advokáta Štangloviča za Lexom, ktorý šéfoval SIS práve vtedy, keď boli černákovci na vrchole moci.
Pokúšal sa do procesu vtiahnuť advokáta Gerega, ktorý ho právnymi kľučkami vysekal z obvinenia z vraždy Szymaneka. Tajne posielal z väzenia lístočky s pokynmi, kto má ako vypovedať, konať a čo komu odkázať. Lenže ochotných tieto príkazy plniť potom, čo je Černák už jedenásť rokov vo väzení, rapídne ubúda.
Nechcú s ním už nič mať a boja sa možnosti, že by sa vrátil. Ako pre Plus 7 dní jeden z nich pod podmienkou anonymity povedal:
„Niektorým by bolo veľmi horúco, pretože Miki by to bez pomsty nenechal, ostatným hrozí, že by sa k nemu museli vrátiť. Inú možnosť by nemali."
Preto radšej svedčia.
(ukážka z práve vydanej knihy Gustáva Murína „Mafia na Slovensku - Osudy bossov Černákovej éry")
Príbehy ďalších slovenských mafiánov nájdete TU - čítajte
