lnom štábe Armády SR.

Kedysi chcela byť lekárkou, nedostala sa však na strednú zdravotnícku školu. Išla teda na priemyslovku vo Zvolene a neoľutovala. Medzi chlapcami sa vždy cítila dobre. Dnes je jednou zo štyroch podplukovníčok v našej armáde.

Najvyššia hodnosť, akú u nás žena vojačka dosiahla, je plukovníčka. Máme iba jednu. Pracuje na ministerstve obrany, a rozhovory poskytovať nechce.

Podplukovníčka Soňa Babicová má štyridsať rokov a býva v Bratislave, v takzvanej „kukurici“, vojenskej ubytovni pri ministerstve obrany. Vo voľnom čase číta, študuje cudzie jazyky a športuje.

Hovoríte, že ste chceli byť lekárkou. Kedy ste dostali nápad byť vojačkou?

Keď som chodila na priemyslovku, bývali sme v obci Iviny, na lazoch, takže do školy vo Zvolene som každé ráno cestovala autobusom. Na zastávke vždy nastúpila aj jedna vojačka s hodnosťou nadpráporčíčky. Bola pekne upravená a v uniforme vyzerala veľmi dobre. Neviem, či som sa zamilovala do uniformy, ale raz som ju oslovila a spýtala sa, ako to vyzerá v armáde. Bola som vtedy v poslednom ročníku a rozmýšľala, čo ďalej. Poradila mi, aby som išla radšej k policajtom. Že je to lepšie platené a nebudem musieť toľko cestovať.

Prečo ste ju nepočúvli?

Neviem, nechcela som byť policajtkou. Mala som viac informácií o armáde ako o polícii. Potom prišli na školu dôstojníci z okresnej vojenskej správy a robili nábory. O tom, že by sa prihlásili aj dievčatá, sa veľmi neuvažovalo. Nebolo to pre ne veľmi lukratívne povolanie. Som presvedčená, že armáda nemala urobenú žiadnu analýzu, ktoré funkcie by ženy mohli zastávať, nehovoriac už o vyšších funkciách. Jediné, na čo sa vtedy robili nábory, boli práporčícke funkcie. Dôstojníci nemali skoro nijaké informácie o tom, čo môžu záujemkyniam ponúknuť. To bola chyba tých rokov. Spolužiakov, ktorí nemali dobrý prospech, však naverbovali.

Teraz sú tí ľudia v riadiacich funkciách, nie?

Áno, teraz je to hendikepom aj pre armádu, aj pre políciu. O pár rokov to bude možno lepšie – ak sa opäť nedopustíme ďalších chýb.

Vráťme sa ale ešte do čias, keď vás „zverbovali“. Kde ste začali pracovať?

Najprv som išla na skúšky do Nového Mesta nad Váhom, kde sa vtedy školila spisová služba. Robili s nami pohovor, pýtali sa, či sa nebudeme vydávať, či máme stálych partnerov a ako si predstavujeme svoju budúcnosť. Vtedy prišla na pohovory podplukovníčka PhDr. Perlingerová a povedala nám, že sa práve otvára kurz pozemných špecialistiek letectva – pomocník riadiaceho lietania. Rozprávala o tom tak zanietene, že som sa rozhodla.

Dostali ste sa teda k letectvu?

Išla som najprv na jednoročný kurz pozemných špecialistiek letectva do Košíc. V rámci kurzu sme chodili na stáže na rôzne letiská. Do Brna, Žatca, Bechyně, Hradca Králového, Prahy. Koncom kurzu, bolo to v roku 1982, nám asi piatim alebo siedmim dievčatám sľubovali, že budeme prvé ženy, ktoré budú študovať na Vysokej vojenskej leteckej škole v Košiciach. Vybaviť sa to však nepodarilo. Pri záverečných pohovoroch v júli 1982 mi ponúkli dve miesta – Praha alebo Žatec. Pochopiteľne, vybrala som si Prahu. Dostala som hodnosť rotmajstra a stala som sa vojakom z povolania.

Ženy na vysokú vojenskú školu neprijímali?

Nie, brali len mužov. Po roku som to opäť skúsila, podala som si žiadosť do Košíc, ale neprešlo to. Dôvody boli jednoznačné – bola som už vojakom z povolania a na tých platili iné kritéria ako na civilistov. Podala som si teda prihlášku na Vysokú školu dopravnú v Žiline, kde som vyštudovala prevádzku a ekonomiku leteckej dopravy. V roku 1987 som dostala prvú dôstojnícku hodnosť – podporučíka.

Bol to pre vás významný deň?

Tá prvá hviezdička áno, potom s prechodom na vyššie funkcie prichádzali ďalšie.

Kedy ste dosiahli hodnosť podplukovníčky?

Prvého januára 2000, keď som bola ustanovená do novej funkcie – náčelníka medzirezortnej komisie pre riadenie vojenskej a civilnej letovej prevádzky.

V armáde máme len jednu plukovníčku a štyri podplukovníčky. Ako sa cítite v tejto elitnej spoločnosti?

Nič mimoriadne. Sú elitnou spoločnosťou aj muži s hodnosťou podplukovníka? Mám pocit, že niektorí si ani túto hodnosť nezaslúžia a čudujem sa, ako ju dosiahli.

Nemajú muži problém, keď im šéfujete?

Lepšie by bolo spýtať sa ich, ale my sme na oddelení problémy nemali. Ľudí si vyberá náčelník a od neho záleží, ako to všetko funguje. Viem však, že niektoré dievčatá s tým majú problémy. Muži sa nad ne povyšujú – ale oni sú bežne ješitní.

Bude raz na Slovensku žena v hodnosti generála?

Ak budú mať ženy v armáde také podmienky ako muži, nevidím v tom problém. Zatiaľ ich ale nemajú. Zoberte si len to, na aké školy a odbory prijímajú ženy. Generálske funkcie sú len niektoré – prevažne náčelníci štábov alebo velitelia pozemných či vzdušných síl. Do dnešného dňa nie sú podmienky na to, aby do takejto funkcie mohla byť vymenovaná aj žena. Nemáme vôbec ženy – pilotky.

Prečo?

Neviem, ani v Čechách nie sú. Aj keď sa otvorí študijný odbor, o ženách sa neuvažuje. Pritom v civilnom letectve pilotky sú. Lenže, aj keby sme povedali, že ich budeme školiť, bolo by to len naoko, akože plníme program rovnoprávnosť šancí a príležitostí pre mužov a ženy. Vytvorili by sme im však také podmienky, aby ani jedna neprešla. Ďalšou takou funkciou sú náčelníci štábov. Dodnes som nevidela, žeby v tejto funkcii pracovala žena.

Môže to byť v mentalite, ale aj v tom, že muži sú naozaj lepší.

Je to v mentalite mužov. Žena jednoducho podľa nich v takejto funkcii nemôže byť. Ale na druhej strane, ženy sa dajú často a ľahko odradiť. Mali by mať viac sebavedomia. Druhá vec zas je, že aj keď je žena po skončení vysokej školy ustanovená do funkcie, stále hľadá niečo iné, strieda funkcie a v ničom nie je dobrá. Zastávam názor, že treba byť najlepší v jednom odbore.

Na poslednom MDŽ váš minister sľúbil, že počet žien v armáde sa zvýši. Veríte tomu?

Aj model 2010 hovorí, že počet žien sa zvýši. Nikto však neurobil analýzu a nepovedal, aké funkcie budú ženy zastávať. Nikto sa nenamáha spýtať sa na názor profesionálnych vojačiek. Naberieme ženy do armády, ale nevieme, čo budú robiť. Bude to iba ďalšia čiarka, ktorú si splníme. Naberieme kvantitu, ale čo kvalita? Ktovie, či na to ženy naozaj majú. Ženy predsa kvóty nepotrebujú.

V zahraničí majú generálky?

Viem, že Američania majú. Zažila som ju. Šéfovala výcvikovej základni.

Ste slobodná. Prečo ste sa nevydali?

Asi som nestretla toho pravého. Ale možno mala na to vplyv aj moja práca. Keď som chodila na vysokú, už som pracovala, takže všetok voľný čas som venovala učeniu, kým iné dievčatá mali kamarátov, chodili do kina. Keď vám prejde dvadsaťsedem rokov a nemáte vážnu známosť, životný partner sa hľadá už ťažko. Niečo ste dosiahli a teraz sa máte vydať? Neviete, či bude mať muž pochopenie pre vašu prácu, záujmy, či mu nebude prekážať vaša kariéra. Poznala som manželstvá, keď si vojačka zobrala civila a boli z toho nešťastní obidvaja.

Asi je teda lepšie, keď si vojačka zoberie vojaka.

Väčšinou je to tak.

Nie je vám ľúto, že nemáte rodinu, deti?

Ak robíte prácu, ktorá vás baví, do tridsaťpäťky si to ani neuvedomíte. Keď však prídu problémy, reorganizácie, prestane sa vám dariť a každý vám hádže polená pod nohy, vtedy si uvedomíte, že nemáte ani prácu, ani súkromný život. A poviete si, stálo to zato?

Oplatí sa práci obetovať všetko?

To záleží od človeka, aká je povaha. Ale asi by nikto nemal zostávať sám a všetok čas venovať len práci. Lepšie je založiť rodinu. Je to zázemie. Na druhej strane, ak máte manžela, ktorý vás nechápe, je to zlé. Kariéra sa vtedy robí dobre, keď vám všetci pomáhajú.

Ako brali vaši rodičia, že ste v armáde?

Zo začiatku asi zle. Vtedy ženy veľmi do armády nechodili a navyše, o vojačkách sa všeličo rozpráva. Ale to asi o všetkých, ktoré nosia uniformu, aj keď to často nie je pravda. Ale čo už.

Kamarátov máte mužov alebo ženy?

Viac si rozumiem s mužmi. Kamarátky zo strednej školy majú iné záujmy, nemôžem sa s nimi baviť o ich problémoch s deťmi alebo manželmi, lebo ich nepoznám. Z mužov skoro každý absolvoval vojnu, zaujíma ich politika. Je málo žien, ktoré sa zaujímajú o politiku.

Ktorý politik je vaším favoritom?

Povedzme to tak, že mám svojho politika, ale nebudem ho menovať.

A čo minister obrany Stank?

(Smiech) Fajn. Mám z neho dobrý dojem. Prvý raz som sa s ním stretla minulý rok na MDŽ. Správa sa k ženám diplomaticky.

Keby ste ho mali porovnať s jeho predchodcom Kanisom…

Od roku 1993 som zažila niekoľko ministrov – Andrejčáka, Kanisa, Siteka, opäť Kanisa a Stanka. Keď bol Kanis vo funkcii prvý raz, bolo to dobré, snažil sa. Sitek sa však obklopil niektorými ľuďmi, ktorí chceli prospech iba pre seba.

Boli ste niekedy na cvičení v teréne?

Zúčastnila som sa jedného v roku 1996 na Lešti. Dva týždne som bola v medzinárodnom štábe. To bolo moje prvé a posledné cvičenie (smiech).

Bojovať by ste teda nešli?

Armáda je určená síce na obranu, ale keby sme boli napadnutí, každý je povolaný do zbrane, takže v tom prípade áno. Aj vy, keby vám išlo o život, budete bojovať.

Je rozdiel, ak ide o vlastný život alebo o štát.

Mám národnú hrdosť, išla by som brániť vlasť.

Viete strieľať?

Lepšie ako môj priateľ.

MONIKA ŽEMLOVÁ