Je iste pravda, že zdanlivo banálny spor o kus vyschnutej zeme plnej kameňa je v skutočnosti bojom o celú biblickú minulosť a budúce víťazstvo jedného boha nad druhým.
To však neoprávňuje svetových politikov k alibizmu. OSN, Európa, Rusko aj Amerika povedali v stredu jednou vetou, že Šaron má stiahnuť vojská z palestínskych území a Arafat má odsúdiť terorizmus. Vo štvrtok sa pridalo Slovensko. Postavili tým hanebne na jednu úroveň dva neporovnateľné činy.
Vojaci, ktorých cieľom je zničiť infraštruktúru teroristov a zabiť pritom čo najmenej ľudí, sa tak v očiach verejnosti dostali na jednu morálnu úroveň s teroristami, ktorých cieľom je naopak zabiť ľudí čo najviac.
V zmätku príčin a následkov sa dá Šaronovo ťaženie posúdiť buď ako právo na obranu, alebo ako protiprávna okupácia a nech si s tým každý poradí, ako vie. Dôležité však je, že cieľom ťaženia nie sú Palestínčania ako takí, ale teroristi, ktorí medzi nimi žijú.
Zato cieľom palestínskych teroristov sú všetci Židia v Izraeli, každý z nich. V očiach samovrahov si zaslúžia smrť, lebo sa ako Židia narodili. Ich snahou je zabiť ich čo najviac a obmedzujú ich len technické možnosti.
Na rozpoznanie zla netreba ovládať dejiny ani zemepis. Neúcta k životu, ktorá ženie palestínskych samovrahov k zabíjaniu nevinných ľudí, je zlo takej veľkosti, že neexistuje nijaký argument, ktorý by ho vysvetlil či ospravedlnil.
A neexistuje ani nijaký argument, ktorý by ten rozdiel v úrovni neúcty k životu zmenšil tak, že sa vojaci a teroristi zmestia do jednej nerozlišujúcej vety.
To, že sa svetoví politici obávajú arabského sveta, ich neoprávňuje k alibizmu a mravnému relativizmu. Nerozpoznanie zla povedie napokon len k tomu, že sa ono presadí.
Autor: Martin M. Šimečka
